Chtěla jsem si otestovat všechny, kteří se přihlásili do soutěže. Bohužel mi další povídku, která měla být napsána podle obrázku, poslalo jen pár lidiček. Tady je povídka od Miu.

Bože, ja sa z toho asi...no, neviem či sa smiať či plakať. Naozaj, je to tak komická a pritom tak nepríjemná situácia. Človeka ani nenapadne, že by sa mu niekedy mohlo stať niečo podobné a skôr sa tej predstave zasmeje... Najprv som tomu neveril, ale teraz už proste musím priznať - áno, je to naozaj tak, jeden chalan z našej školy sa do mňa zamiloval. Do mňa! Do chalana, navyše o tri roky staršieho. Je prvák, takže má pravdepodobne okolo šestnástich, zatiaľ čo ja som štvrták. Ako sa môže sakra v ŠESTNÁSTICH zamilovať do CHALANA?? Nie, že by som mal niečo proti...inak orientovaným ľuďom, to fakt nie. Veď aj moja najlepšia a vlastne jediná kamarátka sa zaujíma o tú nežnejšiu polovicu populácie. A vôbec mi to nepripadá neprirodzené, naopak. Neviem si ju predstaviť s nejakým mužom, proste to k nej nesedí. Je to jediné dievča z triedy, ktoré sa o mňa zaujíma v čisto kamarátskom duchu a nikdy nestála o viac. Možno práve preto si tak rozumieme. Kým som ju spoznal, býval som skôr samotár. Tie ukvákané zmaľované baby, ktoré sa mi div nenasačkujú do postele ma fakt nebavia. Vážne, neviem či je to tým vekom alebo čo, ale sú fakt otravné. Totálne husi, aspoň tie v našej triede. Najhoršie je, že keď si ich nevšímam, začnú sa vtierať ešte viac. A keď ich odmietnem, sú z toho celé preč, akoby to bolo ktovieako cool. Fakt by sa mali rozhodnúť čo vlastne chcú. A s chalanmi v mojej triede...nedá sa s nimi bavit o ničom normálnom. Všade hľadajú dvojzmysly, rozoberajú baby a rehocú sa blbostiam. Nič v zlom, ale nie sú na to už trochu starí? Keby mali pätnásť-šestnásť rokov, nič nepoviem, ale sú dospelí.
A potom je tu ona,- Ami-chan. Baby sa jej oblúkom vyhýbali a chalani sa o ňu nezaujímali. Začal som sa s ňou baviť a zistil, že je to vážne fajn baba. Dá sa s ňou rozprávať naozaj o všetkom. Vlastne vďaka Ami, som sa dozvedel o...tom chalanovi. Začalo to pred nedávnom, keď sme, rovnako ako teraz, sedeli v mojej izbe a venovali sa spoločnému projektu...
*pred týždňom*
"Aaaa som vyčerpaná z telesnej..." posťažovala si Ami a rozvalila sa na moju posteľ. Nohou v modrej pančuške zaklapla notebook. "Shio-kun, dajme si prestávku!"
"Ale veď sme ešte nič nenapísali, len nanečisto" skonštatoval som, ale ceruzku som odložil a na pohyblivom kresle sa otočil čelom k nej. "Shio-kun, keď už som spomínala tú telesnú... Vieš o tom?" zrazu sa posadila a mandľovými očami žiariacimi nedočkavosťou na mňa upierala zrak. "Neviem čo myslíš" zvraštil som obočie a lakťom opretým o kreslo, som si podoprel hlavu.
"Nehovor mi, že si si to vážne ešte nevšimol" priam ma prevŕtavala očami a ostošesť sa škerila, "tak hádaj!" S povzdychom som prinútil mozog zapracovať. "Hmm... Zmení sa vám učiteľka na telocvik?" skúsil som prvé čo ma napadlo. Ami afektovane pretočila oči. "Dám ti pomôcku. Nesúvisí to snašou telesnou, ale s vašou" na drobnučký ukazováčik si namotávala prameň vlasov myšacej farby, v elegantných špirálach visiaci z jedného z dvoch vysokých copčekov. "Ehm...nám sa zmení učiteľ?" spýtal som sa logicky. "Ty si ale vôl" plesla si rukou po čele a na zdôraznenie sa opäť zvalila na posteľ. Vlastne nikde inade ako na posteli či kresle sa nedalo byť, jednak mám strašne malú izbu a jednak som strašný bordelár. Steny aj nábytok sú modré, takže v modrých školských uniformách vyzeráme, akoby sme tam patrili. "Tak fajn, takto to nepôjde. Dám ti obrovskú pomôcku. Niekto je do teba zamilovaný. Tak" vyšlo z nej a bolo vidieť, že čaká na moju reakciu. "Aha" povedal som po chvíli bez záujmu. "A čo ako?"
"Akože, čo ako?!" podráždene po mne blysla pohľadom. "Neviem či si si všimla, ale o baby nemám núdzu. V našej triede je dosť takých, čo by si dali povedať" vzdychol som si. Tieto témy vážne nemám rád. Ami si posmešne odfrkla. "Ale toto je niečo iné" dodala tajomne. "Ale? Tak, žeby sa do mňa zahľadela nejaká prváčka?" hádal som zartom, lebo štvrtáčky - dievčatá mávajú telocvik s dievčatami z prváku. My máme taktiež telocvik s chalanmi z prváku.
"No, to už si bližšie, ale nie celkom. Poznáš toho chalana...hmm...ako sa len volá...toho s tými plavoryšavými vlasmi... Z-z-z...hm... Zoki-kun!" ľúskala prstami a nakoniec na mňa víťazne namierila. Vypleštil som na ňu oči. "Hahaha veľmi vtipné..." chcel som ešte niečo dodať, ale prerušila ma. "Ale ja to myslím vážne!"
"Počuj, odkedy poznáš prvákov po mene?" zaujímalo ma. "Nepoznám, aby si vedel. Ale o tomto som si špeciálne pre teba niečo pozisťovala, keď som si všimla, že ťa ľúbi..." rapotala s úsmevom, ale mne do smiechu nebolo. Začínala ma rozčuľovať. "Tak už s tým prestaň!" až ma striaslo z predstavy, že by nejaký prvák... "Ako môžeš zrovna ty vedieť ako sa správa zamilovaný chalan?" už to, že som narážal na jej orientáciu znamenalo, že som bol poriadne vytočený. "Yoshiaki Shiori, prestaň si ma doberať!" zmenila sa na dračicu a z inak roztomilých hnedých očí, jej šľahali blesky. "Prepáč..." uvedomil som si svoju chybu a radšej sa ospravedlnil ihneď. Ami je citlivé dievča, kadečo sa jej dotkne viac ako by človek predpokladal, ale keď sa naštve nemá to obdoby. Hneď si zase pokojne sadla a akoby nič prehodila: "Navyše...viem celkom dobre, ako sa človek správa keď sa zamiluje do rovnakého pohlavia. Fakt je do teba, nehovorila by som ti to, keby som si tým nebola istá."
"A ako si na to teda prišla?" začínalo ma to zaujímať. Viem presne kedy si Ami robí srandu a došlo mi, že toto myslí vážne.
"Tak poprvé" pohodlnejšie si sadla, oprela sa o pelasť a na kolená si položila vankúš, "všimol si si ako ťa volá? Teda nie, že by ťa nejak často oslovoval, skôr sa ti vyhýba. Ale keď už ťa nejako nepriamo spomenie, povie:Shiori-san, nie je to rozkošné?"
"To vážne? Nevšimol som si to..." priznal som ignorujúc jej poslednú poznámku. Vlastne ani Ami by si to normálne nemala všimnúť, veď ona má telocvik s dievčatami, ale keďže ich učiteľka si vyvrtla kotník, posledné tri telesné, sme mali spojené. "A tým myslíš, že nikoho iného okrem mňa, neoslovuje san?" uisťoval som sa. Bolo dosť nezvyčajné, aspoň na našej škole, aby mladší žiaci oslovovali starších tak úctivo, používali skôr oslovenie sempai. "Presne tak, to bol vlastne prvý podnet, prečo som si ho začala všímať. A potom tie pohľady. Nenápadne ťa pozoruje a proste... nedá sa to celkom dobre vysvetliť, dokáže to skrývať. Asi je hanblivý" zakončila s povzdychom.
"Hm, vravela si Zoki, Ami-chan?" prehrabával som sa v pamäti, ale nejak som ho nedokázal zaradiť. "Taký chudučký, s takmer dievčenskou postavou a karamelovými vlasmi. Je taký roztomilý! Skoro až ako dievča" rozplývala sa a mne nedalo si do nej nerýpnuť. "Skoro až by sa ti páčil?" žmurkol som na ňu. "Kretén" počastovala ma a uštedrila mi parádnu ranu vankúšom, ktorý dovtedy spočíval na jej kolenách. "Len počkaj, keď sa na teba pozrie tými uhrančivými orieškovými okáľmi, hneď ťa prejde vtipkovanie" zažmurkala zvodne hustými mihalnicami. "Ami-chan, vieš, že nie som na chalanov" rázne som ju uviedol na pravú mieru. "To ani ja a aj tak si myslím, že Zoki-kun je zaltý" skonštatovala vecne. "A to,či si alebo nie si na baby vážne neviem. Veď za celý čas čo ťa poznám, si neprejavil záujem o žiadne dievča" prehodila s šibalským leskom v očiach. "No dovoľ" urazene som nadvihol bradu. Už som niekoľko dievčat mal, ale do vážneho vzťahu som sa teda nehrnul. Asi som proste nenarazil na tú pravú, ktorú by som mal naozaj rád. Teda, rád mám Ami, ale skôr ako sestru. "No dovoľ" urazila sa teraz ona. Asi po troch sekundách ticha sme sa obaja nahlas rozosmiali. Ona je proste človek s ktorým sa cítim príjemne a uvolnene, a vôbec mi nevadí, že je iná. "Ale vážne si ho všimni. Nakoniec mi dáš za pravdu, že sa do teba zbláznil."
A ja som to vážne urobil. Proste som jej to nedokázal uveriť a rozhodol som sa zistiť si to sám. Pred telocvikom sa celá naša trieda vybrala na dolné poschodie, kde sme sa ako veľká voda v dvoch prúdoch valili do chlapčenských a dievčenských šatien. Tam sme sa prezliekali spolu s prvákmi, a keďže táto miestnosť zrejme nebola skonštruovaná pre tak veľký počet osôb, kvalitne sme sa tam mačkali. Hneď po príchode do onej šatne som sa rozhliadol po prezliekajúcich sa prvákoch, žiadne karamelovohnedé vlasy som však nezahliadol. Že by nebol v škole? Možno proste chýba. Snažil som sa potlačiť nepatrné sklamanie. Bol som na toho chalana vážne zvedavý... Otvoril som bágel s úborom na telesnú, aby som v zápätí zistil, že som si zabudol tenisky v skrinke. S povzdychom som sa teda vrátil a prudko rozrazil kovové dvierka. Až moc neskoro som si uvedomil, prečo to tak zvyčajne nerobím. Zosipala sa na mňa kopa tých najrozmanitejších vecí, od oblečenia, cez knihy, zošity, rôzne školské pomôcky až po prázdne plastové fľaše. Zaklial som, snažiac sa vyhrabať z toho neporiadku. Kurník, mal by som si to tu vážne upratať, toto už presahuje všetky hranice tolerovateľnosti. Nechápem, ako sa do tak malého priestoru, môže zmestiť toľko hmotných predmetov... Začul som veselý smiech a hlas blížiaci sa ku mne. "Nepotrebuješ pomoc?" obzrel som sa za hlasom a okamžite sa stretol s dvoma veľkými očami farby lieskovca. Hneď na to som si zdesene uvedomil, kto to je. Výraz na jeho tváry sa zrejme podobal môjmu, ťažko povedať kto bol viac vyvedený z miery. Mohol na mňa naraziť v nevhodnejšej chvíli ako v kope neporiadku vyvaleného z mojej skrinky? Hneď som si však pripomínal, že to on je tu ten údajne zamilovaný, takže by ma to vlastne nemalo trápiť. Údajne zamilovaný - zatiaľ nemám dôvod si to myslieť, veď sa ponúkol, že mi pomôže bez toho aby vedel kto som. Chlapec presne zodpovedal Aminmu opisu. Chrbtom ruky si pošúchal čelo a...len sa mi to zdalo, alebo jeho líca chytili nádych ružovej? Čupol si a začal zbierať popadané knihy.
"Ďakujem...Zoki, všakže?" hádal som. Chlapec prudko zdvihol tvár od kníh a oči mal prekvapením snáď dvakrát väčšie.
"A-áno, ale odkiaľ poznáte moje meno?" na tvári mu rozkvitli dve roztomilé ruže. Pobavene som nadvihol obočie. "Nemusíš mi vykať, nie som o toľko starší" upozornil som ho. "som Shiori Yoshiaki" podával som mu pravicu. Vlastne bolo celkom fajn, že sme sa tu stretli takto sami, aspoň som sa s ním mohol lepšie spoznať a čo-to o ňom zistiť. Rozhodol som sa, že najlepšou taktikou asi bude, nadviazať s ním priateľský vzťah. Dokázali sme sa normálne baviť počas upratovania mojej skrinky - teda skôr hádzania toho bordelu späť do jej útrob - a cesty k šatniam. Vzal som si jednu z pet-fliaš, aby som si do nej mohol napustiť čistú vodu, a samozrejme tie tenisky. Keď som však otváral dvere šatní, Zoki sa začal ošívať. Zamrmlal, že si niečo zabudol a nebolo ho. Nazrel som do miestnosti a sám pre seba sa usmial. Nikto tam už nebol. Zoki sa so mnou nechce prezliekať osamote. Je možné, že je to len obyčajná hanblivosť, alebo mala Ami-chan pravdu...?
Učiteľ nás poslal von, v telocvični predsalen nebolo miesto pre dve celé triedy. Pozoroval som Zokiho ako sa baví so svojimi spolužiakmi. Zdalo sa, že je vo svojej triede obľúbený, veľa rozprával a smial sa. Všimol som si niekoľko závistlivých pohľadov dievčat upierajúcich sa k nemu. On si ich ale vôbec nevšímal, zato keď sa jeho orieškové oči stretli s mojimi, vždy hneď odvrátil zrak a na pár minút úplne zmĺkol. Prišiel učiteľ a nakázal nám behať okolo parku. Pustil som sa do klusu, park bol veľký, musel som šetriť sily. Nebol som ani medzi prvými ani medzi poslednými, nešlo mi o rýchlosť, skôr som sa sústredil na prírodu okolo seba. Jar bola v plnom rozkvete, stromi i kvety kvitli, vtáci spievali a čo bolo najlepšie, slniečko príjemne hrialo. Ešte viac som spomalil, aby som si mohol nádheru tej zelene užiť naplno. "Máš rád jar?" ozval sa hlas vedľa mňa a ja som s prekvapením zistil, že na mňa upiera pohľad Zoki. Takže nie je zas až tak hanblivý... "Áno, jar mám najradšej" prikývol som. "A ty?" spýtal som sa ho. Nemohol som uveriť, že sa s ním bavím o ročných obdobiach. "Jar mám rád, ale ešte radšej mám leto" pokračoval v pomalom behu popri mne. Vlastne, trochu zrýchlil, a keď som si všimol, že už nás všetci predbehli pridal som do kroku aj ja. Celí zadýchaní sme sa vrátili na miesto, odkiaľ sme vybiehali. Väčšina už bežali druhé kolečko, len pár ľudí sa ešte vydýchavalo alebo pilo. Medzi nimi bola aj Ami-chan. Keď si ma po Zokiho boku všimla, nenápadne na mňa žmurkla a nahlas vyhlásila: "No, ja už pôjdem, nech tu zbytočne nezaberám miesto..." a rozbehal sa absolvovať beh okolo parku druhýkrát. Naštvane som zaškrípal zubami. Toto si s ňou ešte vybavím. Zoki zvedavo behal pohľadom zo mňa na Ami a zase späť. "Kamarátka" mávol som rukou na vysvetlenie. Zoki spýtavo nadvihol obočie. "Kamarátka..." zopakoval a zamyslene za ňou hľadel.
"Len kamarátka, nič viac" ubezpečil som ho keď mi došlo na čo asi práve myslí. Musel som sa zasmiať predstave, že by so mnou Ami niečo mala... Vzal som svoju fľašu s vodou a poriadne sa napil. Keď som sa znovu pozrel na Zokiho, ako vo vytržení na mňa upieral pohľad. Podal som mu fľašu. "Na, napi sa" vedel som, že on tu vodu nemá. Bol som zvedavý, ako zareaguje. Po chvíľkovom váhaní si ju vzal a priložil k perám. Prešlo mnou zvláštne chvenie - napil sa z rovnakého miesta ako tesne predtým ja a ani si ho predtým neutrel. Urobil to naschvál, alebo celkom náhodou? Ktovie prečo, ma to na chvíľu celkom vyviedlo z miery. Ako poslení sme sa rozbehli na ďalšie - a hádam posledné kolečko okolo parku. Naše tempo však bolo omnoho ležérnejšie ako predtým, takže sme boli ďaleko za ostatnými. Asi niekde v polovici sme zastali, aby sme sa vydýchali. Zoki sa oprel o hrubý kmeň stromu a rukávom si zotieral z čela pot. V hlave mi skrsol nápad. Potreboval som zistiť ako to s ním naozaj je, lebo som už vážne začínal veriť Aminej teórii. Teraz bola vhodná chvíľa. Pristúpil som k nemu bližšie a skúmavo si ho prezeral. Najprv na mňa trochu spýtavo uprel svoje lanie oči, ale po chvíli som mal pocit akoby sa stratil vo vlastných myšlienkach - jeho pohľad bol trochu zasnený a zamyslený. V jednom momente som dostal neskutočnú chuť zistiť, čo sa mu práve odohráva v hlave, ale nemohol som sa ho len tak spýtať na čo práve myslí, vyznelo by to idiotsky. Hlavu zdvíhal k mojej tvári, predsalen som bol o dosť vyšší od neho. Oči som zameral na pramienky svetloryšavých vlasov padajúcich mu do čela, potom na oči lemované závesom dlhých mihalníc a nakoniec som pohľadom skĺzol na úzke pery a ostrú bradu. Ak by som mal niekedy o nejakom chalanovi povedať, že je pekný, kľudne by to mohol byť práve Zoki. Rukou som sa oprel o strom pri jeho rameni a hlavu naklonil mierne na stranu. Nebol v tom žiaden skrytý zámer, ale jemu sa okamžite začala hrnúť krv do tváre. Zažmurkal, ale neodvrátil zrak. Mal som neodolatelné nutkanie urobiť niečo...niečo čo by mi znovu dokázalo ako naňho vplývam. Nedokážem určiť, prečo ma tak baví ho pokúšať a vlastne trochu provokovať - teda ak sa mu vážne páčim. Nepatrne som navihol kútiky úst v úsmeve. S potešením som sledoval, ako sa mu na moment zadrhol dych, v zápätí trhol hlavou a poodstúpil. "Mali by sme si pohnúť" preniesol otočený chrbtom ku mne. Len som si to domýšľal, alebo sa mu nepatrne triasol hlas...?
*teraz*
"Shio-kun?" Shi-o-kuuun... Shiori počúvaš ma?" ozýval sa sladký hlas z môjho kresla, ja som však bohužiaľ zareagoval celkom oneskorene, takže som sa nevyhol vyčítavému tónu. "Mhm, jasné..." prezrádzal ma previnilý tón. "Že sa vôbec pýtam" povzdychla si Ami a venovala sa farebnej výzdobe akéhosi nadpisu na papieri. "Tak mi vysvetli, ako je možné, že práve ja...? Prečo?" zaryto som civel do stropu, ležiac na posteli a vehementne gestikuloval rukami.
"Prestaň sa už ľutovať..."
"Ja sa neľutujem," skočil som jej do reči, "ja to len nedokážem pochopiť. Keď aj je na chalanov, ako je možné, že sa mu páčim práve ja? Na našej škole sú omnoho obľúbenejší chalani." "Hej, a sú to totálni debily. S prepáčením. Chlapec si vie vybrať, to je jasné. Keby som bola na chalanov, asi by som po tebe šalela rovnako ako tie nanenky v našej triede. Dokonca asi oveľa viac, lebo narozdiel od nich viem, že okrem peknej tváričky máš aj láskavé srdce a zmysel pre humor" dumala a prezerala si ma natáčajúc si prameň svetlých vlasov na ceruzku. Vyjavene som sa na ňu zahľadel. Toto by som vážne nečakal, málokedy hodnotila chalanov, nemala na to dôvod. "Ukáž sa" zložila mi okuliare, prižmúrila oči a znovu mi ich nasadila. "Hmm, s okuliarmi, či bez, tak či tak si fešák." "Keď to hovoríš ty..." povedal som sarkasticky. "Náhodou! Ja to dokážem posúdiť absolútne objektívne, keďže nie som ovplyvňovaná sexuálnou príťažlivosťou. Môj názor tým pádom nie je skreslený" upozornila ma a ja som jej v duchu musel dať za pravdu. Argumenty zneli celkom logicky. "Prečo stále rozoberáme môj milostný život? Povedz mi, máš ty teraz niekoho?" snažil som sa odpútať pozornosť odo mňa a radšej sa zameral na Ami. Zaujímalo ma, či už si niekoho našla. "Ja som forever alone," preniesla spevavým hlasom. "Moja láska je práve niekde v ďalekej prérii..." naznačila pohybom rúk veľkú vzdialenosť. Pretočil som oči. Tak, básnicky povedané... v skutočnosti to bolo tak, že jej dlhoročná najlepšia priateľka sa odsťahovala do ameriky bez toho, aby jej Ami prezradila aké hlboké city k nej prechováva. Možno je to tak lepšie. Samozrejme sú stále v kontakte, jednak na sociálnych sieťach a tiež si posielajú listy. Už rok sa nevideli, ale Ami na ňu stále nedokáže prestať myslieť. Verí, že sa Karen, tak sa volá to dievča, jedného krásneho dňa vráti a ona sa jej konečne vyzná zo svojich citov, ktoré, ako si je istá, bude Karen vrúcne opätovať. Ami sa vždy pozerala na svet cez ružové okuliare, a ja nemám to srdce brať jej tieto predstavy mojim realistickým uvažovaním. Bol som si istý, že časom zabudne, ako to koniec koncov ona robieva rada, a nájde si niekoho iného, zatiaľ to tak však vôbec nevyzeralo.




Kde sa tolko toho v tebe berie veď tolko slov nenapíšem ani za celý život. Síce mi trvalo prečítať tvoju povidku trochu dlhšie bola skvelá. Myslím že takímto smerom by si sa mala uberať aj nadalej- užasne olpisuješ všetko okolo a všetky detaily
