close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Blog je neaktivní!

Nový blog zde.

Testovací povídka pro naše adminky - 2.dil

31. března 2015 v 12:30 | Miu |  Testovací povídka pro naše adminky



"Dnes už máte telesnú zase oddelene, pani učiteľka má už kotník úplne v poriadku, takže..." prehovoril na nás telocvikár tesne po príchode a ďalej rozoberal plán dnešných aktivít. Bola streda, začiatok štvrtej vyučovacej hodiny. Pristihol som sa ako mi pohľad stále ubieha k dverám, akoby sa za nimi mal každú chvíľu objaviť svätý Peter, alebo kto. Na koho to vlastne tak čakám? Odpovede sa mi dostalo hneď ako do postupne sa naplňujúcej telocvične vošiel štíhly strapatý mladík. Zrejme podvedome prešiel všetkých prítomných pohľadom a keď jeho oči našli mňa šťastne sa usmial. Ten roztomilý úsmev mi vzal pozdrav priamo s pier. Uvedomil som si, že si ten úsmev vrívam do pamäti, akoby to bol vzácny klenot. "Ahoj" snažil som sa nasadiť úplne kľudný hlas. "Hm, ahoj" znovu sa odzbrojujúco usmial. Zdalo sa že má obrovskú radosť, že som si ho všimol. "Čo myslíš, čo budeme dnes robiť?" opýtal sa, snáď aby som nešiel niekam inam, čo som ani nemal v pláne. Hneď na to, nám dal odpoveď telocvikár, keď nás rozdelil do štyroch tímov na basketbal. Nejakou zvláštnou náhodou som sa dostal do rovnakého družstva, v akom bol Zoki. Šli sme hrať ako prvý. On je menší, takže sa mu ťažšie triafa do koša, ale zato je neuveriteľne vrtký, dokáže sa s loptou vyhýbať protihráčom a oberať ich o ňu. "Zoki prihraj!" zamával som naňho, keď som videl, že nemá komu hodiť loptu. Bez váhania mi ju prihral a ja som mohol hodiť kôš. Učiteľ zapískal a poslal hrať iné mužstvá, kým my sme mali prestávku. Vyhrali sme, a keď sme si so Zokim veselo ťapli, oči sa nám stretli. "Ten kôš...bol super" uznal potichu a chrbtom ruky si pošúchal čelo, takže som mu cez ofinu nachvíľu nevidel do očí. Úsmev mi trochu stvrdol na tvári - z toho gesta mi vyschlo v hrdle. Prečo? Prečo sa cítim tak...divne? Oblizol som si pery a trochu rozhodene som mu zašepkal do ucha: "Hral si fantasticky." Veď to bola pravda. Vedel som že na toto opäť zareaguje červenaním, mal som nutkanie ho takto dráždiť. A naozaj, nekľudne sa ošil a líca mu zahoreli. "Ďakujem..." hlesol a odvrátil zrak. Trochu som sa zamračil. Mal som nutkanie chytiť ho za bradu a otočiť jeho tvár ku mne, aby sa mi musel pozerať do očí. Odhrnul by som mu vlasy z čela, aby mi nič nebránilo pri pohľade do tých veľkých orieškových očí...počkať, na čo to myslím?! To je des, chcem niekoho trochu vydráždiť - len tak zo špásu, aby bolo jasné - a pritom sám stratím nervy! Po baskete sme hrali vybíjanú, v dvoch mužstvách. Tentokrát som už nemal také šťastie a skončil som ako Zokiho protivník. Možno som ho trochu podcenil, lebo ma po pár minútach vybil. Vybil...! Ten útly, roztomilý chlapec. A to zvyčajne ma nikto nevybije ľahko, lebo viem chytať loptu, ale Zoki vie mieriť na nohy. "Ty jeden...veď počkaj!" sľuboval som mu keď som aj s loptou kráčal na kraj telocvične, kde som sa pridal k ďalším vybitým. Zoki sa šibalsky škeril a bol pripravený sa kedykoľvek mojej lopte vyhnúť. Vtedy začalo moje polovanie na toho hrdzavého králička. Kedykoľvek sa mi dostala lopta do ruky, nemilosrdne som po ňom pálil jednu ranu za druhou. Teda ten sa vie ubýbať, to mu treba uznať. Kde by už iný schytal poriadnu šupu, on sa jej ladne vyhol alebo polynulím pohybom chytil loptu a vybíjal. Jeho vrtké, vypracované ešte skôr chlapčenské telo sa s každým uhnutím pred mojou loptou napínalo. Aj napriek tričku a krátkym nohaviciam bolo vidieť, že asi celkom často športuje. Námahou sa potil, tričko sa mu lepilo na rýchlo sa zdvíhajúci a klesajúci hrudník a verne obkreslovala jeho tvar... Prečo si preboha všímam takéto veci? Ako môžem tak zaujato sledovať telo iného chalana a to ešte k tomu Zokiho, ktorého očividne priťahujem... Asi som sa vážne zbláznil. Pokúsil som sa čo najmenej si ho do konca telesnej všímať. Bolo to o dosť ťažšie, než sa zdalo.


Bol piatok, obedová prestávka a ja s Ami sme si práve od okienka odnášali každý porciu špagiet. Rozhliadol som sa po jedálni, hľadajúc nejaký voľný stôl. Mali sme šťastie, od jedného práve odchádzalo pár tretiakov, tak sme si rýchlo obsadili miesta. Nemuseli sme sa báť, že by si k nám niekto prisadol, s nami sa naši spolužiaci zrovna moc nebavili.

"Júj, konečne víkend" zajasala Ami a s vervou si namotávala na vidličku špagety. "Ideš s otcom do tej Varšavy, že?" spomenul som si, že mi niečo také spomínala. Šťastne prikývla, až sa jej rozhojdali tmavoplavé copíky. Zrazu, bez toho aby odvrátila zrak sa načiahla a chytila práve prechádzajúceho za rukáv. "Tu je voľné" ukázala na stoličku vedľa seba a žiarivo sa usmiala na chalana v bielom tričku a červenej mikine previazanej okolo pása. Zdvihol som zrak a s prekvapením zistil, že to nie je nik iný ako Zoki. Takmer som sa zadrhol čajom, ktorý som práve pil. Ako mohla vedieť, že je to on a tak pohotovo zareagovať? To bude zrejme nejaký ženský šiesty zmysel, ktorému nikdy neprídem na kĺb. "Ahojte" pozdravil nás oboch nesmelo keď si po chvíľkovom váhaní naozaj prisadol, prinútený Aminým priateľským úsmevom. Ja som mu len kývol na pozdrav, stále som rozdýchaval ten čaj v pľúcach. Musel som vyzerať vtipne, lebo sa mu začali trochu mykať kútiky úst, v potlačovanom smiechu. "Ahoj Zoki-kun, ja som Ami Sayuuka" predstavila sa moja roztomilá kamarátka tomu roztomilému chalanovi. Tvorili by pekný párik... Tá predstava mi pripadala naprosto nemysliteľná, hlavne keď sa vezme do úvahy ich orientácia. Bola v tom zamiešaná aj akási... žiarlivosť? Ale na koho žiarlim? Bojím sa, že prídem o Ami, alebo snáď...nie, to je úplná hlúposť. Prečo sa vlastne v poslednej dobe chovám, akoby ma mohli priťahovať chalani? "Shio-kun, zase si niekde mimo. A ja, že lietam v oblakoch" krútila Ami neveriacky hlavou. Upierali sa na mňa dva páry hnedých očí. "Ja aspoň nezaspím pri obede a nečumím do blba" zachychotala sa. Zatriasol som hlavou, už aby bol víkend. "Aké máš plány na víkend, Zoki?" spýtal som sa s nevinnosťou v hlase. "Ja..." bože, ako roztomilo sa zase červená.. "Zatiaľ nič" pokrčil plecami. "Nechcel by si sa zajtra stretnúť? Napríklad...sa ísť pokorčuľovať do parku?" čo to pre pána Jána hovorím? Ja mu navrhujem stretávku? Asi mi hrablo. Načisto. Ale tá jeho reakcia stála za to. Vytreštil oči a jeho vidlička s cinknutím spadla na zem. Keď sa pre ňu zohol, a v zápätí sa spod stola vynoril, bol červený až po korienky vlasov. "K-korčule...jasné, prečo nie..." zakoktal, a očervenel ešte viac. Znova si roztomilo pošúchal chrbtom ruky čelo. Už som vedel, že to robí, keď je v najväčších rozpakoch. Dohodli sme sa na mieste a čase a odobrali sa do svojich tried. "Prestaň s tým už láskavo!" vybuchol som, keď som už aspoň piatykrát pristihol Ami vševedúco sa usmievať. "To bolo dosť okaté pozvanie na rande, tak sa nerozčuľuj" upozornila ma. "Mlč" povedal som proste, kým by stihla ďalej provokovať. Niebolo to rande! Len nevinná stretávka...


Prechádzal som parkom a rozmýšľal, kde asi Zokiho nájem. Ešte vždy som si nebol istý, či som urobil správne, že som sa s ním dohodol na schôdzke, ale teraz už bolo neskoro nad tým dumať. Okolo bola krásna jarná zeleň a popri mne sa premávali ľudia na bicykloch, korčuliach, skateboardoch či len tak peši. Pišťanie detí sa miesilo s napomínaním dospelých, a ako ľubozvučná kulisa, bolo kde tu počuť spev vtákov. Niekde medzi všetkými tými ľuďmi, je teraz istotne aj Zoki, ale to ho budem najprv musieť nájsť. Prišiel som už na korčuliach, aby som sa nemusel prezúvať a zbytočne so sebou potom ťahať tenisky. Premával som sa sem-tam po parku asi petnásť minút, už som si začínal myslieť, že možno ani neprišiel, keď moju pozornosť upútal chalan sediaci na lavičke na slnku. Na prvý pohľad to bol Zoki. Srdce mi zaplesalo a to celkom mimovoľne, takže som ho nedokázal zahriaknuť. Chalan sedel, s tvárou vyvrátenou k slnku a zavretými očami. Výraz mal uvolnený, bezchybný, takmer anjelsky. Karamelové vlasy sa mu na jasnom slnku žiarivo leskli. Je mi divné to priznať, ale bol krásny. Musel som sa tomu pohľadu obdivne usmiať. Potom sa môj úsmev zmenil na šibalský, keď ma niečo napadlo. Opatrne, tak aby si ma nevšimol, som podišiel až zaňho, naposledy sa pokochal tou prekrásnou tvárou a jemne mu položil dlane na oči. Ako sa dalo čakať, strhol sa a prekvapene vyhŕkol: "Shiori-san?" Pustil som ho, ale ani o milimeter som sa nevzdialil a pozoroval jeho tvár, na ktorej sa teraz zračilo prekvapenie. Nakoniec sa však rozžiarila šťastím. "Ahoj Zoki" usmial som sa a prisadol si k nemu. Tiež mal na nohách korčule. "Už som si myslel, že ťa tu nakoniec nenájdem." "Takto na slnku je veľmi príjemne" povedal, zývol si a pretiahol sa ako mačka. Iba na maličký, malilinký okamih som dostal chuť...bože to je šialené...objať ho a pritisnúť k sebe. Vyzeral tak zraniteľne. Mal by som sa prestať zaoberať svojimi myšlienkami, lebo sa mi zdá, že to s nimi ide z kopca. Zoki - je - predsa - chalan! Veľmi roztomilý, to áno ale chalan! "Tak sa ukáž, či na tom vieš vôbec jazdiť" prehodil som a postavil som sa. Zoki sa zákerne usmial. "Určite lepšie než ty" zastrájal sa. "To určite" zasmial som sa. "To sa ešte uvidí, rozhodne sa nenechám poraziť takým malým škvŕňaťom ako si ty" doberal som si ho. Ten na mňa len vyplazil jayk a ladnou rýchlosťou vyštartoval.

Ešte dobrú chvíľu sme sa pretekali a potom ešte dlho len takým ležérnym tempom prechádzali po parku. Ani jeden z nás nemal chrániče, veď načo, že? Keď už nás začínali bolieť nohy, v malej cukrárničke sme si kúpili zmrzlinu. Zoki nechcel pripustiť, aby som zaňho zaplatil, ale ja som tentokrát neustúpil, veď som ho sem pozval. A tak sme lízali zmrzlinu, sedeli na plastových stoličkách pod slnečníkom a mne bolo dobre, ako už dávno nie. Zistil som že sa s ním dá, podobne ako s Ami, baviť o všetkom možnom. Vážne dobre sme sa rozprávali a ani si nevšimli ako sa postupne ochladzuje a zaťahuje. Dni predsalen ešte neboli tak dlhé ako v lete. "Mal by som ísť" povedal Zoki pri pohľade na hodinky. Z jeho hlasu zaznievalo sklamanie. "Mám to domov trochu ďalej..." "Môžem ťa ísť odprevadiť?" spýtal som sa. Sakra, už zase mám pocit, že to niekto hovorí za mňa. Lenže každá chvíľa strávená s ním je vzácna, nedokážem si pomôcť. "Vážne? To by bolo fajn..." žiarivo sa na mňa usmial a v očiach mu zahoreli plamienky. Na korčuliach sme vyšli z parku a nechal som sa navigovať k nemu domov. Po ceste sme nikoho nestretli, všade panovala pokľudná atmosféra skorého večera. Zoki sa po mojej pravici jemne takmer neznateľne zachvel, keď zafúkal trochu studenší vánok. Narozdiel odo mňa, nemal mikinu. "Na" podával som mu svoju. "Nie, to je dobré, už to nie je ďaleko" protestoval. "Len si ju vezmi, mne je teplo aj bez nej" presviedčal som ho. "Vravím že netreba..." "Trvám na tom" umlčal som jeho protesty a zozadu mu prehodil mikinu cez plecia. Neodolal som, a na moment som si ho pritiahol v objatí, čo sa dalo ľahko zamaskovať zapínaním zipsu. Pod mojím dotykom sa zachvel, teraz len neviem či zimou, alebo niečím iným. Zastal a kým som z neho nezložil ruky, ani sa nepohol. "Tak teda...ďakujem" rezignoval a poriadne sa do nej zababušil. Keď som si bol istý že ma nevidí, usmial som sa. Bolo fajn, asi až moc fajn vidieť ho v mojom oblečení. Ale prečo?! Prečo sa mi tak páči sa ho dotýkať a pozerať sa naňho?! Toto je vážne úlet, donedávna som si bol istý, že som hetero...

Asi o pätnásť minút sme zastali pred jeho domom. Aha, tak tu býva, aspoň už budem vedieť. Pri dverách sa otočil a podával mi mikinu. "Ďakujem za pozvanie... bolo mi s tebou moc fajn..." zahľadel sa mi do očí. "Aj mne s tebou" odvetil som a myslel som to úprimne. V šere večera sme tam len tak stáli, a ani jeden z nás nechcel prerušiť to zvláštne ticho. Zreteľne som si uvedomoval, že jeho oči sa presunuli o kúsok nižšie...na moje pery. Mimovoľne som urobil to isté. Obaja sme v tej chvíli mysleli zrejme na to isté. Moje nohy sami urobili krok dopredu, takže už som stál tesne pri ňom, zatiaľ čo on sa opieral o dvere. Jeho pery boli mierne pootvorené, ako zrýchlene dýchal, ostatne aj ja. Líčka sa mu opäť sfarbili do červena. Bol krajší, než ktorékoľvek dievča, aké som kedy videl. S obrovským premáhaním som sa odtiahol. "Tak...zatiaľ ahoj, uvidíme sa v škole" prerušil som ten zvláštny okamih. "Mhh, ahoj..." zamrmlal a v hlase sa mu miešalo sklamanie s previnilosťou. Radšej som rýchlo opustil to miesto, ešte by som si to rozmyslel a vykusoval sa tam s ním rovno pred jeho domom. Pri tej predstave mi celým telom prešlo jemné chvenie. Jeho pery na mojich. Jeho jazyk v mojich ústach... V žalúdku mi poletovalo milión motýlov a šteklilo ma krídlami. Tá predstava je tak zvrátená a pritom...lákavá.


Niekoľko ďalších dní som nedočkavo čakal na stredu. Nie, že by to bol nejaký super deň, stred týždňa, takže nič extra, ale znovu sa uvidím so Zokim. Uvedomujem si, že to už asi preháňam ale nemôžem si pomôcť, chcem ho vidieť. Konečne nastala štvrtá hodina očakávaného dňa a ja som sa spolu s ostatnými prezliekal v šatni. Práve som si dal dolu tričko, keď som si všimol ako na mňa Zoki bokom vrhá pohľady. Hneď nato sa mi otočil chrbtom. Zase to robí, ako je možné, že som si nikdy predtým jeho správanie nevšimol? Až keď mi to Ami povedala. Aj keby som si to všimol, asi by som tomu neprikladal veľkú váhu, nikdy by ma totiž nenapadlo, že sa do mňa zamiluje chalan.

"Ták decká" oslovil nás telocvikár s úsmevom akoby išiel udeľovať oskarov. Neveriacky sme po sebe pokukávali. Decká? To myslí vážne? Polovica z nás už má devetnásť a ostatní šestnásť. Nikto z nás to však neokomentoval. "Asi vás celkom poteším. Mám dôležitú konzultáciu, takže väčšinu hodiny tu budete sami" odmlčal sa a nechal odoznieť zborové výkriky nadšenia. "Ale" pokračoval, "to naznamená, že máte voľno, vyberte si niečo z náraďovne, či už lopty, alebo kozy..." pri poslednom slove sa ozvali tiché výbuchy smiechu. Ja som len prevrátil očami. "Taktiež máte k dispozícii lano alebo tyč, keby si chcel niekto zašplhať. Nechám to na vás, ale keď vás raz za čas prídem skontrolovať a budem vidieť že sa ulievate, beda vám" pohrozil nám prstom a naznačil, že môžeme začať. "Aj váľanie sa po žinenkách sa pokladá za činnosť?" začul som Zokiho hlas od kopy modrých obdĺžnikov. "To jedine že by si tu chcel stráviť prestávku upratovaním telocvične" prehodil som a rozhliadal sa po pomôckach, ktoré v náraďovni zostali. Nič z nich ma moc nelákalo. Rozhodol som sa, že si pôjdem poloziť po lane. Pri najhoršom si k nemu sadnem a keď príde učiteľ, budem sa tváriť, že šplhám. "Ja tu zostanem, učiteľ si ma v náraďovni aj tak nevšimne" zastrájal sa Zoki. Len som mykol plecami. Vedel som, že všimne, predsalen som už na tejto škole o niečo dlhšie ako on. V celej telocvični sa ozývali rozhovory spolužiakov a nikto sa neobťažoval poriadne cvičiť. Asi po desiatich minútach ma prestalo baviť len tak tam postávať, vzal som loptu a nazrel do náraďovne. Zoki tam stále bol a spokojne sa vyvaľoval na žinenkách. "Tak si aspoň hádžme loptu, to učiteľ uzná za aktivitu, ty ulievač" povedal som a hodil po ňom guľatý predmet. Ten sa posadil, chytil loptu a hodil mi ju späť. "Že ulievač, prosím ťa, kto sa teraz neulieva?" ukázal na lenivo postávajúcich chalanov. Zato druhá polovica práve začala hrať akúsi obdobu florbalu. "Môžeš sa pridať k tamtým" pohodil som hlavou smerom k nim. "A prečo nejdeš hrať ty?" spýtal sa a v zápätí mu šibalsky zaiskrilo v očiach a dôverne sa nahol viac ku mne. "Žeby si nevedel hrať florbal?" "Neprovokuj" so smiechom som ho oboma rukami strčil do hrude až si musel ľahnúť. Samozrejme, že viem, za tú drzosť ho treba náležite potrestať. V hlave mi skrsol nápad. Ktovie, či je Zoki šteklivý... Začal som mu prechádzať prstami po rebrách. Hneď sa začal zmietať a kričať. "Ni-e! Hahaha - prestaň!" nekontrolovatelne sa smial a snažil sa ma zo seba striasť, ale márne, bol som vo výhode. "Najprv odvolaj čo si povedal" vedel som že nemože, ledva sa stíhal nadychovať. Prstami som mu cez úbor prechádzal po hrudníku a užíval si tie dotyky, horúčavu čo z neho sálala a jeho zvonivý smiech miešajúci sa s protestmi. Kopal okolo seba nohami ale nič mu nepomáhalo. Až keď som videl, že dlhšie nevydrží, zľutoval som sa a prestal ho štekliť. Poklesla mi sánka, keď som si uvedomil ako práve vyzerá. Líca mal červené od smiechu, oči privreté, vlasy rozstrapatené. Zničene ležiac, plytko a zrýchlene dýchal, ako sa snažil doplniť nedostatok kyslíka. Náhle sa mi v hlave blysla predstava Zokiho, podobne zadýchaného a spoteného ako teraz, ale z úplne inej príčiny. Vyzeral akoby...zahryzol som si do pery. Snažil som sa zahnať perverzné myšlienky, ale aj tak som si uvedomil horúce mravčenie v podbrušku, neklamný znak nastávajúceho vzrušenia. Je to možné? Vzrušila ma myšlienka na Zokiho? Už je to dlho čo so mnou niečo takéto spravilo nejaké dievča. Ale teraz sa mi to stalo so Zokim úplne nečakane...

Spýtavo sa na mnǎ zahľadel, na mojej tváry sa asi premietalo niečo z mojich previnilých pocitov. Skôr než ktorýkoľvek z nás stihol prehovoriť, prudko sa rozrazili dvere náraďovne a dovnútra sa dostalo svetlo. Odskočili sme od seba a prekvapene žmurkali. Telocvikár sa napoly podráždene, napoly pobavene opieral o rám odsúvacích dverí. "Ale ale, dve hrdličky sa nám tu ulievajú. No, keď sa vám tu tak páči, čo keby ste tu po hodine poupratovali?" obaja sme vedeli, že to nebola otázka.


"Keby si sa neulieval, vôbec sme tu nemuseli byť" vytkol som mu a odlžil poslednú loptu na svoje miesto. Telocvikové pomôcky väčšinou všetci len tak pohodia a tak zaberie vždy dosť času, kým to nešťastníci vybraný učiteľom dajú do poriadku. "Nemal si ma začať štekliť a radšej hádzať tú loptu" bránil sa Zoki. Keď sme vošli do šatne už tam samozrejme nikto nebol. Mal som podozrenie, že ak si nepohneme, prídeme neskoro na ďalšiu hodinu. Zdalo sa, že Zoki chvíľu váha, kým sa začal prezliekať. Po očku som ho sledoval. "Na čo tak zízaš?!" zakryl sa podráždene a do tváre mu zase stúpla červeň. Tak roztomilý... "Nemôžem?" sladko som sa naňho usmial a nenútene pristúpil bližšie. Rýchlo na seba hádzal oblečenie. "Zase to robíš!" vyhŕkol naštvane a vyčítavo. Nechápavo som nakrčil obočie a naklonil hlavu na stranu. "Čo robím?" no vážne, čo také robím? "Pozeráš sa na mňa...tým...pohľadom, aj keď vieš... ...vieš, že ...že ja..." zamotal sa do vlastných slov a vybehol zo šatne. Čo vyvádza? Akým pohľadom? Vybehol som za ním. Rozhliadol som sa, ale v chodbe smerom od šatní nikto nebol. Tak rýchlo by to neprebehol a nebolo sa tam kde skryť. Otočil som hlavu na opačnú stranu od šatní - k sprchám. Boli nedávno nanovo zrenovované, dobre vybavené a hlavne priestorné. Že by sa schoval tam? Otvoril som dvere do miestnosti a odhrnul záves. "Prečo ma prenasleduješ?" Zoki sa zatváril urazene. Tisol sa na krémové kachličky, akoby sa chcel tváriť, že tam vôbec nie je. "Lebo mám pocit, že si niečo začal hovoriť a prestal v polovici" pristúpil som k nemu do sprchy. Zhruba som vedel, čo tým chcel povedať, ale chcel som to počuť od neho. Byť si istý... "Nič, zabudni na to" pokúsil sa ujsť ale ja som mu zastal cestu. "Nechaj ma!" urputne sa bránil a ja som mal čo robiť, aby mi nevykĺzol. Pritlačil som ho ku stene a rukami mu chytil zápästia, aby sa nemohol brániť. Tým pohybom som zavadil o kohútik a na hlavy sa nám spustila spŕška studených kvapiek. "Si idiot?! Vypni tú vodu a prestaň blbnúť!!" musel kričať aby som ho cez šumenie sprchy počul. Voda - nevoda, teraz som ho proste nemohol pustiť a zastaviť ju, určite by hneď zdrhol. O pár sekúnd už sme mali obaja vlasy aj oblečenie skrz-naskrz premočené. S naštvaným trhnutím si vymanil jedno zápästie a zastavil vodu. "Si spokojný?" spýtal sa a pohľadom preletel naše premočené telá. Nepatrne sa zachvel zimou, voda čo na nás ešte pred chvíľou striekala bola vážne studená. Inštinktívne som ho objal. Nerozmýšľal som nad tým, proste som urobil čo mi radila intuícia, aby som ho zahrial. Srdce mi poskočilo, mokré oblečenie sa nám lepilo na telá a vytváralo dojem, že je medzi nami oveľa menej priestoru než by malo. Pritiahol som si ho bližšie a počul, ako zalapal po dychu. "Vidíš..." zašepkal trasľavo, "stále to robíš, zvádzaš ma aj keď vieš... určite vieš čo k tebe cítim!" do jeho hlasu sa vmiešala trpkosť. Ja som len prekvapene stál a nedokázal zo seba vydať hláska. "Vieš to! Musel si si to všimnúť a odvtedy sa so mnou zahrávaš!" hystericky sa rozkričal a snažil sa ma od seba odtrhnúť. "Myslíš si, že je to zábavné?! Ty..." "Spočiatku," prerušil som ho s kľudom, "som to možno bral ako hru, priznávam, že bolo niečo neodolateľné na tom, ťa dráždiť, ale..." odmlčal som sa a zrak sklopil k zmáčaným dlaždiciam. "Postupom času...som začal dráždiť skôr sám seba. Tvoje rozpaky v tých chvíľach, tvoje nadšenie keď ma vidíš...ja..." nedokázal som to dokončiť aj keď som vedel, že Zoki na to so zadržaným dychom čaká. Zdvihol som k nemu zrak a...rozhodol som sa nič nevysvetľovať. Alebo vlastne, vysvetliť svoje pocity inak. Oboma rukami som mu nežne chytil tvár a spojil naše pery. Tesne predtým ako som zavrel viečka, som ešte videl Zokiho prekvapene rozšírené zreničky. Jeho pery boli tak poddajné a opojné, oveľa lepšie ako pery ktoréhokoľvek dievčaťa. Zacítil som, ako mi nesmelou rukou zložil okuliare aby mi náhodou nespadli, potom obe ruky zvesil pozdĺž tela, ale bozku sa nebránil. Ja som si stále pridržiaval jeho tvár, užíval si jemný pomalý bozk a hladil jeho pery jazykom. Nikam som sa neponáhľal, stačilo mi že ho môžem mať takto pri sebe a cítiť jeho pery. Zájsť ďale bola síce veľmi príťažlivá myšlienka, ale na to máme už od teraz veľa času...veľa spoločného času.

Po schodoch som vystúpil k našej triede. Netuším koľko je hodín, možno už nám bude končiť šiesta hodina. To znamená, že som ju asi celú vymeškal, ale je zvláštne, že mi to v tejto chvíli vôbec neprekáža. Len pred chvíľou sme sa so Zokim rozlúčili a každý išiel ku svojej triede. Ako je teda možné, že už teraz mi chýba? Nechcem premárniť ani jednu sekundu, ktorú môžem stráviť v jeho spoločnosti...s ním. Áno, takto to vyzerá, keď sa bezhlavo zamilujete. Ale kedy sa to vlastne stalo? Ani som to nepostrehol. Dôležité je, že mi už stačí prečkať niečo vyše štyridsaťpäť minút a znovu ho uvidím. Niekam si zájdeme...napríklad... Bol som tak zabratý do svojich príjemných myšlienok, že som si takmer nevšimol dievčinu nerozhodne postávajúcu na chodbe. Mala rovné, čierne, dlhé vlasy a okuliare s čiernym oválnym rámom. Bola asi rovnako stará ako ja, možno dokonca staršia Ešte nikdy som ju nevidel a bol som si istý, že nechodí do našej školy. Toto všetko som si všimol až keď ma oslovila s jemne zahraničným prízvukom. "Prosím ťa, nepoznáš náhodou dievča menom Ami Sayuuka?" Prekvapene som si ju premeral. Kto to môže byť? A prečo zháňa Ami-chan? "Také menšie dievča, vlasy má špinavý blon, nosí copíky..." začala my vysvetľovať a zrýchlene gestikulovala. "Poznám ju. Prečo ju zháňaš?" podozrievavo som si ju premeriaval. "Kde ju nájdem?" ignorovala moju otázku. Ukázal som na triedu na konci chodby, kam som mal ostatne namierené aj ja. "Ďakujem" sklonila hlavu a vybrala sa tým smerom. Ja som zostal stáť na mieste a horúčkovito som premýšľal. "Hej!" zakričal som na ňu keď už bola na konci chodby. Chcel som sa jej spýtať aspoň na meno, ale prerušil ma hlas doliehajúci ku mne od schodou. "Héj, Shio-kun! Tak tu si, hľadala som ťa snáď všade, kde si trčal celú hodinu? Učiteľ si myslí, že som išla na wecko, ale ja som ťa musela ísť hľadať, nejak podozrivo si sa vyparil..." povedala na jeden dych a zastala predo mnou. Sťažka oddychovala a opierala sa o kolená, asi celou cestou bežala. Dievčinu na druhom konci chodby si nevšimla. "Ami-chan..." naznačil som jej aby sa obrátila. Zaujímalo ma, či to dievča pozná. "Ami-chan...?" ozvalo sa z konca chodby váhavo. Všimol som si ako sa Ami celá napla. Musela ju spoznať podľa hlasu, videl som jej to na tvári. Pomaly sa otočila a slabím hláskom zašepkala: "Karen-san..." V očiach mi svitlo pochopenie. Takže toto je ona. Karen. Zrejme jej o svojej návšteve, alebo čo to bolo nepovedala, aby to bolo prekvapenie. Čiernovláska nesmelo roztiahla ruky, akoby ju volala k sebe. Ami ju nenechala dlho čakať, šťastne sa k nej rozbehla a vletela jej do náručia. "To je dnes deň..." povedal som sám pre seba potichu a s úsmevom pozoroval dievčatá na konci chodby. Skôr či neskôr budem musieť Ami povedať o Zokim a mne, ale to počká. Teraz momentálne má myšlienky pre niekoho úplne iného...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 momoi-san | 31. března 2015 v 22:57 | Reagovat

o muj boze, tahle povidka je dokonala! :-D a ja zboznuju povidky delane podle obrazku :-) fakt povedene :-)

2 Miu | 1. dubna 2015 v 19:34 | Reagovat

Ďakujeeem! Som rada, že sa ti to páčilo :-) môj prvý komentár! :-D

3 mosuky-sama | 2. dubna 2015 v 17:56 | Reagovat

jeeeeeeeeee to je suprový pls pokračovány :-) :D :D

4 Yoru-Chan | E-mail | 11. dubna 2015 v 9:58 | Reagovat

Mám zimomriavky!!! AK neurobíš pokračovanie, tak sa zbláznim :-( píšeš úžasne a nepochybuj o tom

5 Miu | 11. dubna 2015 v 14:26 | Reagovat

[3]: [4]: Ďakujem! :D Ale netuším či bude nejaké pokračovanie, predsalen, je to jednorázovka a toto mal byť už koniec. Ale je možné, že raz spíšem nejaký špeciál :D. Teším sa, že je o to záujem.

6 Sora | 16. dubna 2015 v 20:06 | Reagovat

Milá Miu ak nenapíšeš pokračovanie osobne si sa nájdem.Táto poviedka je bomba a zamiloval som sa do nej možno by si mohla robit viac takýchto poviedok :D  :-)

7 Karin | 23. června 2017 v 14:55 | Reagovat

Líbí. :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama