Túto poviedku venujem Mei-Mei-senpai, ako vďaku za prijatie na tento blog, ochotu vysvetľovať, a hlavne trpezlivosť, ktorú so mnou má. Osobne si nemyslím, že viem písať shoujo-ai, ale dúfam, že aspoň zlepší náladu :)
A pozor... dosť netradičný pár... rozhodla som sa totiž, vyriešiť problematiku štvorky: Naruto-Sasuke-Sakura-Hinata :D
Pár: Sakura x Hinata
Čaká vás: shoujo-ai, shounen-ai
Typ: Jednorázovka

Prečo mi to robí? Zas a znova. Možno...možno by si ma aj všímal, keby tu nebola ona. Lenže ona si ukradla srdce chlapca, po ktorom túžim, a to ešte aj nevedome. Prečo sa musel zahľadieť do nej, keď oňho jasne nejaví záujem? Tá stále len: Sasuke, Sasuke Sasuke! Ale on to nevidí. On má oči len pre ňu a to, že ja ho milujem, ho buď nezaujíma, alebo si to ani nevšimol. Dočerta aj s tou ružovovláskou! Čo je na nej vôbec také roztomilé? To naozaj netuším...
"Hinata, nepotrebuješ pomôcť s úlohami?" ozvalo sa mi spoza chrbta, až som nadskočila. Bol to môj, len o málo starší brat, Neji. "Hinata, čo sa stalo? Tváriš sa...akoby ťa niečo trápilo..."
"To sa ťa netýka" odbila som ho, ale vzapätí som po ňom váhavo strelila pohľadom. Je chalan, možno by mi dokázal nejako pomôcť...
"Zdôver sa mi, čo ťa trápi?" spýtal sa citlivo a prisadol si ku mne. Neji je človek, s ktorým si hovoríme úplne všetko.
"Ja... ja... týka sa to... Naruta" vyšlo zo mňa s ťažkosťami. Keď ide o takéto veci, som vždy strašne hamblivá. Neji so mnou chodí do triedy, takže všetkých pozná, navyše Naruto je jeho veľmi dobrý priateľ.
"Aha. Takže teba tá zamilovanosť ešte neprešla..." domyslel si.
"Lenže...on má oči len pre Sakuru a tá zase pre Sasukeho. A Sasuke, ten si nevšíma nič a nikoho. Takže obidve máme vlastne smolu" vysvetlila som mu strápene. Čakala som, či nezačne s rečami typu: "Vy baby máte ale problémy," ale nič také nepovedal. Asi vycítil moje duševné rozpoloženie.
"Ja som si myslel, že spolu vychádzate dobre. Nejakú dobu ste boli dokonca najlepšie kamošky, spomínaš?"
"To áno" priznala som, "ale potom... začala tá aféra s Narutom a so Sasukem... a tak nejak sme sa odcudzili..."
"Možno práve v tom je ten problém" preniesol znalecky Neji.
"Ako to myslíš?" nechápala som.
"Mala by si sa s ňou znovu zblížiť a nedávať jej Narutovu náklonnosť za vinu, keď za ňu nemôže. Navyše, keď budeš viac s ňou, znamená to, že budeš bližšie k Narutovi" žmurkol na mňa a opustil moju izbu. Musela som sa nad jeho slovami zamyslieť.
V škole som bola ako vždy, už od skorého rána. Naruto síce väčšinou mešká, ale dnes tu bol ako zázrakom skoro.
"A-ahoj, Naruto..." zakoktala som sa hneď ako vošiel do triedy. Otočil sa na mňa a už-už ma išiel pozdravieť, keď sa vo dverách objavila ružovovlasá dievčina.
"Ahój, Sakura!" rozžiarili sa mu oči. Zamieril rovno k nej a na mňa úplne zabudol. Naštvane som našpúlila pery. A po tomto sa k nej mám správať milo? Ale rozhodla som sa s ňou začať od začiatku, niečo takéto ma predsa nemôže rozhodiť.
"Tss" začula som za sebou. Sasuke bol bokom od ostatných a namrzene okolo mňa prešiel. Nemohla som si nevšimnúť, ako podráždene fľochol po Sakure. Fíha. Žeby už aj on po nej išiel? No, bolo by len dobre, keby sa tí dvaja dali dokopy. Možno by si potom Naruto všímal aj niekoho iného ako Sakuru. Pozorne som ju sledovala ako sa blíži ku svojej lavici, a snažila sa prísť na to, čo na nej Naruta asi priťahoje najviac. Krátke, svetloružové vlasy? Zelené oči?
"To sa ťa netýka" odbila som ho, ale vzapätí som po ňom váhavo strelila pohľadom. Je chalan, možno by mi dokázal nejako pomôcť...
"Zdôver sa mi, čo ťa trápi?" spýtal sa citlivo a prisadol si ku mne. Neji je človek, s ktorým si hovoríme úplne všetko.
"Ja... ja... týka sa to... Naruta" vyšlo zo mňa s ťažkosťami. Keď ide o takéto veci, som vždy strašne hamblivá. Neji so mnou chodí do triedy, takže všetkých pozná, navyše Naruto je jeho veľmi dobrý priateľ.
"Aha. Takže teba tá zamilovanosť ešte neprešla..." domyslel si.
"Lenže...on má oči len pre Sakuru a tá zase pre Sasukeho. A Sasuke, ten si nevšíma nič a nikoho. Takže obidve máme vlastne smolu" vysvetlila som mu strápene. Čakala som, či nezačne s rečami typu: "Vy baby máte ale problémy," ale nič také nepovedal. Asi vycítil moje duševné rozpoloženie.
"Ja som si myslel, že spolu vychádzate dobre. Nejakú dobu ste boli dokonca najlepšie kamošky, spomínaš?"
"To áno" priznala som, "ale potom... začala tá aféra s Narutom a so Sasukem... a tak nejak sme sa odcudzili..."
"Možno práve v tom je ten problém" preniesol znalecky Neji.
"Ako to myslíš?" nechápala som.
"Mala by si sa s ňou znovu zblížiť a nedávať jej Narutovu náklonnosť za vinu, keď za ňu nemôže. Navyše, keď budeš viac s ňou, znamená to, že budeš bližšie k Narutovi" žmurkol na mňa a opustil moju izbu. Musela som sa nad jeho slovami zamyslieť.
V škole som bola ako vždy, už od skorého rána. Naruto síce väčšinou mešká, ale dnes tu bol ako zázrakom skoro.
"A-ahoj, Naruto..." zakoktala som sa hneď ako vošiel do triedy. Otočil sa na mňa a už-už ma išiel pozdravieť, keď sa vo dverách objavila ružovovlasá dievčina.
"Ahój, Sakura!" rozžiarili sa mu oči. Zamieril rovno k nej a na mňa úplne zabudol. Naštvane som našpúlila pery. A po tomto sa k nej mám správať milo? Ale rozhodla som sa s ňou začať od začiatku, niečo takéto ma predsa nemôže rozhodiť.
"Tss" začula som za sebou. Sasuke bol bokom od ostatných a namrzene okolo mňa prešiel. Nemohla som si nevšimnúť, ako podráždene fľochol po Sakure. Fíha. Žeby už aj on po nej išiel? No, bolo by len dobre, keby sa tí dvaja dali dokopy. Možno by si potom Naruto všímal aj niekoho iného ako Sakuru. Pozorne som ju sledovala ako sa blíži ku svojej lavici, a snažila sa prísť na to, čo na nej Naruta asi priťahoje najviac. Krátke, svetloružové vlasy? Zelené oči?
Trochu rozpačito som k nej pristúpila.
"Ahoj" pozdravila som ju. Najprv sa zatvárila trochu prekvapene, no hneď nato sa jej na tvári objavil široký úsmev. Pripomenulo mi to staré časy, keď sme ešte jedna bez druhej neurobili ani krok.
"Ahoj Hinata" odzdravila veselým hlasom. Tiež som sa usmiala. "Povedz, ako sa máš?" náhle ma chytila za obe ruky.
"Do-dobre" zrozpačitela som. Veľmi ľahko som sa nechala vyviesť z miery a líca mi jemne zružoveli. Keď som zdvihla zrak, uvedomila som si, že Sakura na mňa stále s úsmevom hľadí. Netušila som ako veľmi ju poteší, keď s ňou znovu naviažem kontakt. Zachránil ma príchod učiteľa, takže som sa znovu pekne vrátila do svojej lavice.
Keď som prišla na druhý deň do školy a zamierila ku svojej lavici, ozvalo sa vedľa mňa: "Ahoj Hinata, nechceš si prisadnúť?" bola to Sakura. Žiarivo sa na mňa usmievala a ukazovala na voľné miesto vedľa seba.
Niekoľko ďalších dní išlo v pohode, a ja som mala pocit, že sa so Sakurou znovu stávame skvelými kamoškami. Najlepšími asi nie, koniec koncov, jej najlepšou kamoškou bola teraz Ino, aspoň pokiaľ viem. Ale aj tak som z toho mala dobrý pocit. Ibaže Naruto si ma stále nevšímal. A tak isto Sasuke Sakuru.
"Nejdeš si oraziť lístok na obed?" spýtala sa ma Sakura jedného dňa cez veľkú prestávku. Opierala sa z predu o moju lavicu a žiarivo sa usmievala. Zacláňala mi tak výhľad na tabuľu, odkiaľ som dopisovala poslené poznámky.
"Už ich mám orazené, ale pôjdem s tebou" povedala som jej a zaklapla zošit.
"Tak poď" chytila ma za ruku a vytiahla z lavice. Čakala som že ma cestou pustí, ale ona moju ruku jemne zvierala aj cestou po chodbe a ja som nemala odvahu tú jej pustiť. Bola som z toho trochu nesvoja, ale nevzpierala som sa. Nebolo to zas tak nezvyčajné, po chodbe sa prechádzalo množstvo dievčat, kamarátsky sa držiacich okolo drieku, pliec či za ruky. Podišli sme k pečiatkam a Sakura si orazila lístok. Už som sa chcela vrátiť do triedy, keď ma zastavila a pokynula mi, aby som sa s ňou išla prejsť od jedného schodiska k druhému a zase späť. Tak sme to cez prestávky kedysi robievali, lebo v triede bol strašný hluk.
"Ver mi, že keby som nejako mohla zabrániť Narutovi, aby ma balil, urobila by som to" povedala smutným hlasom. Úprimne sa na mňa zahľadela. Dôverne prevliekla ruku popod tú moju, a tak sme pomaly kráčali, zavesené o seba lakťami.
"S tým nič nenarobíš" začervenala som sa. Popravde, už pár dní som na Naruta úplne zabúdala a všetok čas trávila so Sakurou. Aj tak ma vždy pichlo pri srdci keď na nej stále visel.
"Sme na tom rovnako. Ani jedna nemôžeme mať toho, koho chceme" zastala a zavŕtala sa do mňa svojimi zelenými očami. Ktovie prečo, nedokázala som jej pohľad opätovať a ostýchavo som klopila zrak. Bolo v ňom proste také množstvo úprimnosti a priamosti, akému som nedokázala čeliť. Ale mala pravdu, Naruto a Sasuke boli pre nás nedosiahnuteľí. Aspoň každý pre tú, ktorá ho chcela. Ďalej sme pokračovali po chodbe, na konci sa otočili a kráčali späť. Uvedomila som si, ako sa dotýkame bokmi, a Sakura je príjemne mäkká... nie ako chalani. Srdce sa mi ruzbúšilo rýchlejšie. Čo to malo znamenať?! Snažila som sa ho skľudniť, ale naďalej mi splašene narážalo do hrude. Sakura príťažlivo voňala. Po čerešniach. Tá vôňa mi bola dobre známa a predsa iná, ako obyčajne. V hlave mi vírili myšlienky, čo sa to so mnou deje. Ale teraz som akosi nemala čas nad tým rozmýšľať. Vyriešim to, keď budem chvíľu sama.
"Ale dosť už o chalanoch" zasmiala sa. "Som rada, že sme opäť priateľky. Veľmi ma mrzalo keď sme sa odcudzili."
"Aj mňa" priznala som popravde a tiež som sa usmiala.
"Milujem ťa, Hin" povedala pokojne a roztomilo sa usmievala. Úplne som skamenela. Aha, áno, spomenula som si. Toto sme si kedysi hovorili každú chvíľu. Vždy jedna povedala: "Milujem ťa" a druhá odvetila: "Aj ja teba." Bol to taký náš zvyk. Niekomu by to mohlo prísť divné, dokonca neprístojné, no každý kto nás poznal vedel ako to myslíme. Veď sme boli najlepšie kamošky. Tak prečo teraz nedokážem odpovedať? Som taká vyvedená z miery, že dokážem len uhýbať pohľadom a červenať sa? Nikdy som s tým takýto problém nemala. Nedokázala som sa prinútiť, otvoriť ústa a odpovedať, akokoľvek som chcela. Ale Sakura ani odpoveď nečakala a pokračovala v ceste.
Konečne sprcha a posteľ! Po únavnom dni nemôže byť nič lepšie, hlavne ak ste sa poriadne vyšťavili na gymnastike. Zvalila som sa do mäkkých perín a neprítomne pozerala do temného okna. Temného, jednak kvôli tme, ktorá už vonku panovala, jednak kvôli čerešni rastúcej tesne pri dome. Otec ju už chcel dávno spíliť, lebo jej husté konáre znemožňovali výhľad z okna, ale nedovolila som mu to. Stačilo aby som natiahla ruku a odtrhla si konárik s ružovými kvietkami. Teraz však boli konáre holé, lebo bol december. Blížili sa Vianočné prázdniny. Spomienky na ružové kvety mi hneď pripomenuli Sakuru. Žalúdok sa mi rozhúpal. V poslednej dobe sa cítim divne keď som s ňou. Dokonca som dnes aj zabudla pozdraviť Naruta. Vlastne, mám pocit že sa z tej zamilovanosti do Naruta dostávam. Bola som trochu pobláznená. No zožierala ma iná myšlienka. Prečo mám taký pocit, že ma priťahuje dievča? Bože... to nie je možné. Určite sa to dá niečím vysvetliť. Ale to ako mi tĺklo srdce z jej blízkosti... aaaa pomóc! Ja nie som na baby!!! Veď som bola takú dobu rachnutá do Naruta, tak čo sa stalo? Vôbec netuším o čo tu ide, ale napadlo ma riešenie ako to zistiť. Zavrela som oči, a ako už toľkokrát predtým som si predstavila, ako sa ku mne Naruto blíži, a ako sa naše pery nakoniec spoja. Zaujímavé, tentokrát to so mnou nič nespravilo, navyše mi to prišlo také... ako to povedať... drsné a neohrabané. A teraz prišla časť, ktorej som sa desila úplne najviac. Skryla som sa pod perinu, akoby mi to nejako odpomohlo od rozpakov, a predstavila si Sakuru. Jej ružové vlasy po ramená, s červenou čelenkou. Jej jasnozelené, olivové oči s dlhými mihalnicami. A nakoniec svetloružové pery, inokedy zvlnené v tom najroztomilejšom úsmeve ne svete, ale teraz váhavo pootvorené, stále sa približujúce... Silno som zmačkla perinu a tuho zavrela oči. Do líc sa mi hrnula krv, najmä z rozpakov, čo si to práve predstavujem. Bože, keby to tak o mne náhodou niekto zistil! Hanbila som sa za seba. Srdce mi búšilo v sluchách keď som si predstavila ako sa naše ústa jemne dotkli. Zahryzla som si do pery. A mám to tu, čierne na bielom. Naozaj... naozaj som sa zamilovala... do Sakury! V tej chvíli mi bola jasná jedna vec. Nikdy sa to nadozvie. Nikto!
V ďalšie dni som sa občas vyplašene pristihla, že na Sakuru cez hodinu len tak civiem. Väčšinou som sa stihla uvedomiť, kým si niekto niečo všimol, ale občas som sa tak zahĺbila do myšlienok, že musel učiteľ trikrát zopakovať moje meno. Potom som mu, v tvári celá červená, koktavo odpovedala na otázky. Občas môj pohľad zachytila Sakura a priateľsky sa na mňa usmiala. Vždy som rýchlo a previnilo odvrátila zrak. Cítila som sa trápne. Ona ku mne prechováva nevinné priateľské city, zatiaľ čo ja...
Jedného dňa som si v triede zabudla zošit, tak som sa po vyučovaní chcela vrátiť do triedy. Už som bola na dohľad, keď som začula krik. Bojazlivo som sa skryla za roh a zvedavo vykúkala. Videla som Ino, ktorá práve vybehla z triedy. Vyzerala pohoršene a naštvane.
"To nemyslíš vážne! Veď je to...fuj! Je to nechutné. Prepáč, ale s takými ľuďmi nechcem mať nič spoločné! To mi chceš vážne povedať, že si..." Ino si ma všimla a stíchla. Ešte hodila pohŕdavý pohľad do našej triedy a ráznym krokom odišla. Preboha, s kým sa to takto rozprávala? Zvedavosť mi nedala a opatrne som nazrela do triedy. Srdce mi zamrelo keď som na jednej lavici uvidela sediacu schúlenú Sakuru. Nahlas vzlikala. Chvíľu som bola úplne paralyzovaná. Potom som sa k nej rozbehla. "Sakura?! Čo sa stalo?" Pomaly ku mne zdvihla uplakané oči.
"Čo všetko si počula?" spýtala sa.
"Nič, práve som prišla" zaklamala som.
"Po-hádala som sa s I-Ino!" vzlikala. S Ino sa často hádali, najmä kvôli Sasukemu. Ale toto bol už napohľad úplne iný kaliber. Postavila sa a chcela odísť. Chytila som ju za zápästie.
"Kvôli čomu?"
"To je je-dno."
Objala som ju. Snažila som sa, tomu trasúcemu sa telu poskytnúť čo najviac opory.
"Som tu s tebou" zašepkala som ružovovláske. Pritúlila sa ku mne tuhšie.
"Ďa-ďakujem Hin. Vieš, pohádali sme sa preto, že som Ino povedala že..." prudko sa otvorili dvere a my sme od seba razom odskočili. Vo dverách stál Sasuke. Nevedno kto z nás troch sa tváril najprekvapenejšie.
"Eeehm... ja... musím si odskočiť" zamrmlala som a vybehla som z triedy. Nebežala som však k záchodom ale na školský dvor. Nechala som ich tam osamote. Ale prečo? Možno už spolu Sasuke a Sakura chodia. Bolo slušné nechať im priestor pre seba. Ale... chcela by som vedieť, či mám pravdu, či sa nemílim. Vážne by ma zaujímalo, čo tam spolu robia. A keďže som oveľa zvedavejšia ako sa na prvý pohľad zdá, opatrne som sa priblížila k triede. Dvere boli poodchýlené, stačilo do nich len trochu šťuchnúť. To čo som videla, mi takmer vyrazilo dych. Stál tam Sasuke a nad niekým sa skláňal. I keď bolo vidieť len ruky obtočené okolo jeho krku, nebolo ťažké domyslieť si, kto to asi je. Ako v mrákotách som odstúpila od dverí. Tak predsa... Rozbehla som sa domov. Bola som naštvaná, zmätená, a mala som zlomené srdce. Navyše som cez slzy poriadne nevidela na cestu...
Láska medzi dievčatami je úplne iná, než medzi chlapcom a dievčaťom... Je nežná a utajená, a viac sa podobá kvetu. Malému kvietku, napríklad čerešňovému, alebo jabloňovému. Je krehučká... veľa zavisí na detailoch. Najhlavnejšiu rolu hrajú city. City, ktoré zostanú skrývané kľudne aj celý život. A tak to budem mať zrejme aj ja... Už po druhýkrát som sa nešťastne zamilovala.
"Prečo si mi včera tak utiekla?" opýyala sa dotknuto Sakura na druhý deň ráno. Nemohla to myslieť úprimne, ona mala predsa práve na práci omnoho zaujímavejšie veci.
"Prepáč, ponáhľala som sa domov" vyhovorila som sa.
V celej našej triede sa nehovorilo o ničom inom, ako o Vianočných prázdninách.
"Dúfam, že si cez prázdniny nájdeš čas a prídeš ma navštíviť " prehovorila na mňa priam prosebne Sakura, keď sme sa tiež zapojili do jednej z tých debát.
"Samozrejme" usmiala som sa. Taká žiadosť sa proste nedá odmietnuť.
Bol posledný deň školy a my sme sa so Sakurou práve dohadovali, čo a kedy spolu ponikneme. Vyšli sme na areál školy a chceli sa pustiť skratkou, bočnou bránkou, kade zvyčajne nikto nechodí. No zarazila nás tam niečia prítomnosť. A, že zarazila poriadne. Asi desať metrov od nás sa o stenu školy opierali dve osoby a vášnivo sa bozkávali. Jedným z nich bol Sasuke a druhým, divsasvete... Naruto! Čienovlasý tisol blonďáka k omietke a jednou rukou mu nežne podopieral bradu, zatiaľ čo druhú mal vpletenú do jeho vlasov. Blonďák ho zatiaľ dôverne objímal okolo krku. Boli dosť ďaleko, takže sme nemohli vidieť detaily, rozhodne nám to však nebránilo v dlhom civení.
"Poď, mali by sme zmiznúť" šepla mi Sakura a potiahla ma za zápästie. Zdalo sa, že je rovnako zaskočená ako ja, ale mykalo jej kútikmi úst. Z toho som bola blázon ešte viac. Nemala by byť naštvaná a žiarliť? Keď sme už boli v bezpečnej vzdialenosti od miesta činu, Sakura skonštatoval: "A ja sa môžem tiviť, čo ten Naruto zrazu prestal doliezať."
Nadišiel deň, na ktorý sme si so Sakurou dohodli stretnutie. Prišla ma čakať na zastávku, a keďže bola zima, zamierili sme rovno k nej domov.
Dobre som to tam poznala, Sakurina izba sa takmer nezmenila.
"Cíť sa tu, ako doma" znovu sa tak roztomilo usmiala a podala mi šálku s čajom. Vďačne som ju prijala, vonku bola poriadna zima.
"Teda, to je vážne sila, nemyslíš?" spýtala som sa.
"Čo máš na mysli?"
"Sasukeho s..."
"To hej, preboha" zasmiala sa "takmer som dostala infarkt, i keď, dalo sa to čakať." Udivovalo ma, že na nej nie sú badať žiadne známky hnevu.
"A...ako to berieš ty?" spýtala som sa opatrne.
"Ako to beriem ja? Že sú desne kawaii, sexy, a strašne im to prajem. Ale to nie je moja vec, nemyslíš?" odvetila.
"Nie je tvoja vec? Ja som si myslela, že so Sasukem chodíš, keď som vás videla sa bozkávať..." zneistela som
"Ja, že chodím so Sasukem? Preboha to nie. A nikdy som sa s ním nebozkávala" nakrčila Sakura obočie.
"Ale vtedy v triede... s niekým sa bozkával, tak som si myslela..."
"Myslíš vtedy, čo nám tam tak vtrhol? Hneď ako si odišla, išla som ťa hľadať, takže neviem s kým tam potom bol. Teda... teraz už vlastne viem."
"Takže to bol celý čas Naruto?" nemohla som tomu uveriť. Bože, som tak sprostá! Ale sedelo to. Asi som sa mílila keď som povedala, že Sasuke nemá záujem o nič a o nikoho. Tak neskutočne mi odľahlo. Mala som pocit, že môžem aj lietať. Nechodia spolu.
"Áno, vizerá to tak, že naše idoly sa dali dokopy" povedala, a intenzívne sa mi zahľadela do očí, až mi do tváre opäť stúpala červeň.
"Prezradím ti tajomstvo" šepla. Ani som nedýchala. Sakura sa nahla a nežne mi priložila svoje pery k čelu. Potom mi do ucha zašepkala slová, na ktoré nikdy nezabudnem...
"Ahoj" pozdravila som ju. Najprv sa zatvárila trochu prekvapene, no hneď nato sa jej na tvári objavil široký úsmev. Pripomenulo mi to staré časy, keď sme ešte jedna bez druhej neurobili ani krok.
"Ahoj Hinata" odzdravila veselým hlasom. Tiež som sa usmiala. "Povedz, ako sa máš?" náhle ma chytila za obe ruky.
"Do-dobre" zrozpačitela som. Veľmi ľahko som sa nechala vyviesť z miery a líca mi jemne zružoveli. Keď som zdvihla zrak, uvedomila som si, že Sakura na mňa stále s úsmevom hľadí. Netušila som ako veľmi ju poteší, keď s ňou znovu naviažem kontakt. Zachránil ma príchod učiteľa, takže som sa znovu pekne vrátila do svojej lavice.
Keď som prišla na druhý deň do školy a zamierila ku svojej lavici, ozvalo sa vedľa mňa: "Ahoj Hinata, nechceš si prisadnúť?" bola to Sakura. Žiarivo sa na mňa usmievala a ukazovala na voľné miesto vedľa seba.
Niekoľko ďalších dní išlo v pohode, a ja som mala pocit, že sa so Sakurou znovu stávame skvelými kamoškami. Najlepšími asi nie, koniec koncov, jej najlepšou kamoškou bola teraz Ino, aspoň pokiaľ viem. Ale aj tak som z toho mala dobrý pocit. Ibaže Naruto si ma stále nevšímal. A tak isto Sasuke Sakuru.
"Nejdeš si oraziť lístok na obed?" spýtala sa ma Sakura jedného dňa cez veľkú prestávku. Opierala sa z predu o moju lavicu a žiarivo sa usmievala. Zacláňala mi tak výhľad na tabuľu, odkiaľ som dopisovala poslené poznámky.
"Už ich mám orazené, ale pôjdem s tebou" povedala som jej a zaklapla zošit.
"Tak poď" chytila ma za ruku a vytiahla z lavice. Čakala som že ma cestou pustí, ale ona moju ruku jemne zvierala aj cestou po chodbe a ja som nemala odvahu tú jej pustiť. Bola som z toho trochu nesvoja, ale nevzpierala som sa. Nebolo to zas tak nezvyčajné, po chodbe sa prechádzalo množstvo dievčat, kamarátsky sa držiacich okolo drieku, pliec či za ruky. Podišli sme k pečiatkam a Sakura si orazila lístok. Už som sa chcela vrátiť do triedy, keď ma zastavila a pokynula mi, aby som sa s ňou išla prejsť od jedného schodiska k druhému a zase späť. Tak sme to cez prestávky kedysi robievali, lebo v triede bol strašný hluk.
"Ver mi, že keby som nejako mohla zabrániť Narutovi, aby ma balil, urobila by som to" povedala smutným hlasom. Úprimne sa na mňa zahľadela. Dôverne prevliekla ruku popod tú moju, a tak sme pomaly kráčali, zavesené o seba lakťami.
"S tým nič nenarobíš" začervenala som sa. Popravde, už pár dní som na Naruta úplne zabúdala a všetok čas trávila so Sakurou. Aj tak ma vždy pichlo pri srdci keď na nej stále visel.
"Sme na tom rovnako. Ani jedna nemôžeme mať toho, koho chceme" zastala a zavŕtala sa do mňa svojimi zelenými očami. Ktovie prečo, nedokázala som jej pohľad opätovať a ostýchavo som klopila zrak. Bolo v ňom proste také množstvo úprimnosti a priamosti, akému som nedokázala čeliť. Ale mala pravdu, Naruto a Sasuke boli pre nás nedosiahnuteľí. Aspoň každý pre tú, ktorá ho chcela. Ďalej sme pokračovali po chodbe, na konci sa otočili a kráčali späť. Uvedomila som si, ako sa dotýkame bokmi, a Sakura je príjemne mäkká... nie ako chalani. Srdce sa mi ruzbúšilo rýchlejšie. Čo to malo znamenať?! Snažila som sa ho skľudniť, ale naďalej mi splašene narážalo do hrude. Sakura príťažlivo voňala. Po čerešniach. Tá vôňa mi bola dobre známa a predsa iná, ako obyčajne. V hlave mi vírili myšlienky, čo sa to so mnou deje. Ale teraz som akosi nemala čas nad tým rozmýšľať. Vyriešim to, keď budem chvíľu sama.
"Ale dosť už o chalanoch" zasmiala sa. "Som rada, že sme opäť priateľky. Veľmi ma mrzalo keď sme sa odcudzili."
"Aj mňa" priznala som popravde a tiež som sa usmiala.
"Milujem ťa, Hin" povedala pokojne a roztomilo sa usmievala. Úplne som skamenela. Aha, áno, spomenula som si. Toto sme si kedysi hovorili každú chvíľu. Vždy jedna povedala: "Milujem ťa" a druhá odvetila: "Aj ja teba." Bol to taký náš zvyk. Niekomu by to mohlo prísť divné, dokonca neprístojné, no každý kto nás poznal vedel ako to myslíme. Veď sme boli najlepšie kamošky. Tak prečo teraz nedokážem odpovedať? Som taká vyvedená z miery, že dokážem len uhýbať pohľadom a červenať sa? Nikdy som s tým takýto problém nemala. Nedokázala som sa prinútiť, otvoriť ústa a odpovedať, akokoľvek som chcela. Ale Sakura ani odpoveď nečakala a pokračovala v ceste.
Konečne sprcha a posteľ! Po únavnom dni nemôže byť nič lepšie, hlavne ak ste sa poriadne vyšťavili na gymnastike. Zvalila som sa do mäkkých perín a neprítomne pozerala do temného okna. Temného, jednak kvôli tme, ktorá už vonku panovala, jednak kvôli čerešni rastúcej tesne pri dome. Otec ju už chcel dávno spíliť, lebo jej husté konáre znemožňovali výhľad z okna, ale nedovolila som mu to. Stačilo aby som natiahla ruku a odtrhla si konárik s ružovými kvietkami. Teraz však boli konáre holé, lebo bol december. Blížili sa Vianočné prázdniny. Spomienky na ružové kvety mi hneď pripomenuli Sakuru. Žalúdok sa mi rozhúpal. V poslednej dobe sa cítim divne keď som s ňou. Dokonca som dnes aj zabudla pozdraviť Naruta. Vlastne, mám pocit že sa z tej zamilovanosti do Naruta dostávam. Bola som trochu pobláznená. No zožierala ma iná myšlienka. Prečo mám taký pocit, že ma priťahuje dievča? Bože... to nie je možné. Určite sa to dá niečím vysvetliť. Ale to ako mi tĺklo srdce z jej blízkosti... aaaa pomóc! Ja nie som na baby!!! Veď som bola takú dobu rachnutá do Naruta, tak čo sa stalo? Vôbec netuším o čo tu ide, ale napadlo ma riešenie ako to zistiť. Zavrela som oči, a ako už toľkokrát predtým som si predstavila, ako sa ku mne Naruto blíži, a ako sa naše pery nakoniec spoja. Zaujímavé, tentokrát to so mnou nič nespravilo, navyše mi to prišlo také... ako to povedať... drsné a neohrabané. A teraz prišla časť, ktorej som sa desila úplne najviac. Skryla som sa pod perinu, akoby mi to nejako odpomohlo od rozpakov, a predstavila si Sakuru. Jej ružové vlasy po ramená, s červenou čelenkou. Jej jasnozelené, olivové oči s dlhými mihalnicami. A nakoniec svetloružové pery, inokedy zvlnené v tom najroztomilejšom úsmeve ne svete, ale teraz váhavo pootvorené, stále sa približujúce... Silno som zmačkla perinu a tuho zavrela oči. Do líc sa mi hrnula krv, najmä z rozpakov, čo si to práve predstavujem. Bože, keby to tak o mne náhodou niekto zistil! Hanbila som sa za seba. Srdce mi búšilo v sluchách keď som si predstavila ako sa naše ústa jemne dotkli. Zahryzla som si do pery. A mám to tu, čierne na bielom. Naozaj... naozaj som sa zamilovala... do Sakury! V tej chvíli mi bola jasná jedna vec. Nikdy sa to nadozvie. Nikto!
V ďalšie dni som sa občas vyplašene pristihla, že na Sakuru cez hodinu len tak civiem. Väčšinou som sa stihla uvedomiť, kým si niekto niečo všimol, ale občas som sa tak zahĺbila do myšlienok, že musel učiteľ trikrát zopakovať moje meno. Potom som mu, v tvári celá červená, koktavo odpovedala na otázky. Občas môj pohľad zachytila Sakura a priateľsky sa na mňa usmiala. Vždy som rýchlo a previnilo odvrátila zrak. Cítila som sa trápne. Ona ku mne prechováva nevinné priateľské city, zatiaľ čo ja...
Jedného dňa som si v triede zabudla zošit, tak som sa po vyučovaní chcela vrátiť do triedy. Už som bola na dohľad, keď som začula krik. Bojazlivo som sa skryla za roh a zvedavo vykúkala. Videla som Ino, ktorá práve vybehla z triedy. Vyzerala pohoršene a naštvane.
"To nemyslíš vážne! Veď je to...fuj! Je to nechutné. Prepáč, ale s takými ľuďmi nechcem mať nič spoločné! To mi chceš vážne povedať, že si..." Ino si ma všimla a stíchla. Ešte hodila pohŕdavý pohľad do našej triedy a ráznym krokom odišla. Preboha, s kým sa to takto rozprávala? Zvedavosť mi nedala a opatrne som nazrela do triedy. Srdce mi zamrelo keď som na jednej lavici uvidela sediacu schúlenú Sakuru. Nahlas vzlikala. Chvíľu som bola úplne paralyzovaná. Potom som sa k nej rozbehla. "Sakura?! Čo sa stalo?" Pomaly ku mne zdvihla uplakané oči.
"Čo všetko si počula?" spýtala sa.
"Nič, práve som prišla" zaklamala som.
"Po-hádala som sa s I-Ino!" vzlikala. S Ino sa často hádali, najmä kvôli Sasukemu. Ale toto bol už napohľad úplne iný kaliber. Postavila sa a chcela odísť. Chytila som ju za zápästie.
"Kvôli čomu?"
"To je je-dno."
Objala som ju. Snažila som sa, tomu trasúcemu sa telu poskytnúť čo najviac opory.
"Som tu s tebou" zašepkala som ružovovláske. Pritúlila sa ku mne tuhšie.
"Ďa-ďakujem Hin. Vieš, pohádali sme sa preto, že som Ino povedala že..." prudko sa otvorili dvere a my sme od seba razom odskočili. Vo dverách stál Sasuke. Nevedno kto z nás troch sa tváril najprekvapenejšie.
"Eeehm... ja... musím si odskočiť" zamrmlala som a vybehla som z triedy. Nebežala som však k záchodom ale na školský dvor. Nechala som ich tam osamote. Ale prečo? Možno už spolu Sasuke a Sakura chodia. Bolo slušné nechať im priestor pre seba. Ale... chcela by som vedieť, či mám pravdu, či sa nemílim. Vážne by ma zaujímalo, čo tam spolu robia. A keďže som oveľa zvedavejšia ako sa na prvý pohľad zdá, opatrne som sa priblížila k triede. Dvere boli poodchýlené, stačilo do nich len trochu šťuchnúť. To čo som videla, mi takmer vyrazilo dych. Stál tam Sasuke a nad niekým sa skláňal. I keď bolo vidieť len ruky obtočené okolo jeho krku, nebolo ťažké domyslieť si, kto to asi je. Ako v mrákotách som odstúpila od dverí. Tak predsa... Rozbehla som sa domov. Bola som naštvaná, zmätená, a mala som zlomené srdce. Navyše som cez slzy poriadne nevidela na cestu...
Láska medzi dievčatami je úplne iná, než medzi chlapcom a dievčaťom... Je nežná a utajená, a viac sa podobá kvetu. Malému kvietku, napríklad čerešňovému, alebo jabloňovému. Je krehučká... veľa zavisí na detailoch. Najhlavnejšiu rolu hrajú city. City, ktoré zostanú skrývané kľudne aj celý život. A tak to budem mať zrejme aj ja... Už po druhýkrát som sa nešťastne zamilovala.
"Prečo si mi včera tak utiekla?" opýyala sa dotknuto Sakura na druhý deň ráno. Nemohla to myslieť úprimne, ona mala predsa práve na práci omnoho zaujímavejšie veci.
"Prepáč, ponáhľala som sa domov" vyhovorila som sa.
V celej našej triede sa nehovorilo o ničom inom, ako o Vianočných prázdninách.
"Dúfam, že si cez prázdniny nájdeš čas a prídeš ma navštíviť " prehovorila na mňa priam prosebne Sakura, keď sme sa tiež zapojili do jednej z tých debát.
"Samozrejme" usmiala som sa. Taká žiadosť sa proste nedá odmietnuť.
Bol posledný deň školy a my sme sa so Sakurou práve dohadovali, čo a kedy spolu ponikneme. Vyšli sme na areál školy a chceli sa pustiť skratkou, bočnou bránkou, kade zvyčajne nikto nechodí. No zarazila nás tam niečia prítomnosť. A, že zarazila poriadne. Asi desať metrov od nás sa o stenu školy opierali dve osoby a vášnivo sa bozkávali. Jedným z nich bol Sasuke a druhým, divsasvete... Naruto! Čienovlasý tisol blonďáka k omietke a jednou rukou mu nežne podopieral bradu, zatiaľ čo druhú mal vpletenú do jeho vlasov. Blonďák ho zatiaľ dôverne objímal okolo krku. Boli dosť ďaleko, takže sme nemohli vidieť detaily, rozhodne nám to však nebránilo v dlhom civení.
"Poď, mali by sme zmiznúť" šepla mi Sakura a potiahla ma za zápästie. Zdalo sa, že je rovnako zaskočená ako ja, ale mykalo jej kútikmi úst. Z toho som bola blázon ešte viac. Nemala by byť naštvaná a žiarliť? Keď sme už boli v bezpečnej vzdialenosti od miesta činu, Sakura skonštatoval: "A ja sa môžem tiviť, čo ten Naruto zrazu prestal doliezať."
Nadišiel deň, na ktorý sme si so Sakurou dohodli stretnutie. Prišla ma čakať na zastávku, a keďže bola zima, zamierili sme rovno k nej domov.
Dobre som to tam poznala, Sakurina izba sa takmer nezmenila.
"Cíť sa tu, ako doma" znovu sa tak roztomilo usmiala a podala mi šálku s čajom. Vďačne som ju prijala, vonku bola poriadna zima.
"Teda, to je vážne sila, nemyslíš?" spýtala som sa.
"Čo máš na mysli?"
"Sasukeho s..."
"To hej, preboha" zasmiala sa "takmer som dostala infarkt, i keď, dalo sa to čakať." Udivovalo ma, že na nej nie sú badať žiadne známky hnevu.
"A...ako to berieš ty?" spýtala som sa opatrne.
"Ako to beriem ja? Že sú desne kawaii, sexy, a strašne im to prajem. Ale to nie je moja vec, nemyslíš?" odvetila.
"Nie je tvoja vec? Ja som si myslela, že so Sasukem chodíš, keď som vás videla sa bozkávať..." zneistela som
"Ja, že chodím so Sasukem? Preboha to nie. A nikdy som sa s ním nebozkávala" nakrčila Sakura obočie.
"Ale vtedy v triede... s niekým sa bozkával, tak som si myslela..."
"Myslíš vtedy, čo nám tam tak vtrhol? Hneď ako si odišla, išla som ťa hľadať, takže neviem s kým tam potom bol. Teda... teraz už vlastne viem."
"Takže to bol celý čas Naruto?" nemohla som tomu uveriť. Bože, som tak sprostá! Ale sedelo to. Asi som sa mílila keď som povedala, že Sasuke nemá záujem o nič a o nikoho. Tak neskutočne mi odľahlo. Mala som pocit, že môžem aj lietať. Nechodia spolu.
"Áno, vizerá to tak, že naše idoly sa dali dokopy" povedala, a intenzívne sa mi zahľadela do očí, až mi do tváre opäť stúpala červeň.
"Prezradím ti tajomstvo" šepla. Ani som nedýchala. Sakura sa nahla a nežne mi priložila svoje pery k čelu. Potom mi do ucha zašepkala slová, na ktoré nikdy nezabudnem...




Omg, normálně shoujo-ai nečtu, ale tohle jsem prostě musela ♡ Hezké zpestření nudného zemáku