Aspoň tento týždeň by som sa mala prestať flákať a začať písať =D
Naruto nedokázal odtrhnúť pohľad od obrovských orieškových očí ryšavého zvieraťa pred ním. Kôň zvedavo vystrkoval hlavu ponad drevenú ohradu a chvejúcimi sa nozdrami skúmal chlapcov pach. Ten sa automaticky trochu odtiahol, no po chvíli váhania zdvihol ruku aby ňou mohol jemne prejsť po jeho dlhej, ohnivo sfarbenej hrive. Kým sa však stihol koňa čo i len dotknúť, spoza neho nečakane vystúpila akási postava. Prvé, čo si Naruto všimol, bola hustá štica dlhých blonďavých vlasov, vypnutých do vysokého konského chvosta.
"Je to arabský plnokrvník. Páči sa ti? Volá sa Kyuubi," poučil Naruta chalan a ladne preskočil ohradu.
"A moje meno je Deidara," predstavil sa s priateľským úsmevom a ponúkol Narutovi pravačku.
"Naruto. Rád ťa spoznávam," potriasol si s ním rukou. V prvom momente bol trochu vyvedený z miery, lebo Deidara bol nezvyčajne srdečný, ale na prvý pohľad sympatický. Mal útlu postavu a hoci bolo vidieť, že je od Naruta starší, ich výška bola približne rovnaká. Deidara celkovo pôsobil dosť dievčenským dojmom a Naruto si vduchu musel priznať, že je celkom príťažlivý. Taktiež sa dalo ľahko uhádnuť, že aj on dlhovlasému na prvý pohľad padol do oka.
"Čau Dei, ako sa máš?" prerušil ich vzájomné premeriavanie Sasuke a postavil sa vedľa Naruta.
"Čus Sasuke, ale ujde to. Čo ty? Kde máte Itíka?" poobzeral sa Deidara okolo seba, pravdepodobne hľadajúc dlhovlasého Uchihu. Naruto nad tou prezývkou neveriacky nadvihol obočie.
"Išiel popredu, zrejme je už vo vnútri," vysvetlil Sasuke.
Všetci traja sa vybrali za Itachim, kde konečne stretli aj samotného majiteľa farmy - strýka Madaru.
"Teší ma chlapče," Naruto bol už druhýkrát obeťou pevného zovretia ruky. Madarova dlaň bola však presným opakom Deidarovej - veľká, studená a drsná. Možno tento človek naozaj pôsobil stroho a bol tvrdohlavý ako mulica, ale za tým všetkým sa skrývala vľúdnosť. Vzhľadom samozrejme zodpovedal Uchihovskému rodu.
Všetky veci, ktoré si so sebou priniesli, si vybalili v izbe pre hostí. Respektíve v Sasukeho a Itachiho izbe, lebo k Madarovi, okrem nich, veľa ľudí na návštevu nechodilo. Nie že by ich strýko nemal rád ľudí, ale takýto samotársky štýl života mu proste vyhovoval. Rád si robil veci podľa seba.
"Keď pôjdeme večer do chaty, vezmeme si len nejaké veci na spanie. Niesť všetko hore tým kopcom by nás zabilo, radšej to necháme tu," povedal Sasuke a unavene si sadol na jednu z dvoch postelí v tejto izbe.
"Čo to počujem? My sa chystáme prespať v tej mini dreveničke v lese? To bude Party Hard!" skýkol natešene Deidara a emotívne chytil Itachiho okolo pliec.
"My sa chystáme prespávať v chatke," Sasuke zdôraznil prvé slovo, aby Deidarovi došlo, že do toho "my" ani náhodou nepatrí. Povedal to nemilosrdne, ale dlhovlasý blonďák ani okom nežmurkol.
"Ale no tak, Sasuke, nebuď taký sebec! Predsa nás nechceš len tak vyčleniť? Aj my si chceme užiť trochu zábavy," napomenul ho Itachi a štuchol ho do rebier.
"Presne!" Deidara ho štuchol tiež.
"Au! Dajte sa vypchať. Obaja," zabručal Sasuke a pošúchal si boľavé rebrá. Itachi a Deidara si vymenili sprisahanecké pohľady a naraz začali Sasukeho štekliť. Naruto sa k nim so smiechom pridal a Sasuke sa pod nimi začal zvíjať ako ryba na suchu.
Jeho výhražné výkriky a smiech prilákali do izby aj strýka Madaru, ktorý im povedal, nech prebohaživého nerobia sprostosti (!) a idú sa do kuchyne naobedovať.
Všetci traja boli po dlhej ceste poriadne hladní a výborne si pochutnali na domácej slepačej polievke. Deidara si samozrejm dal s nimi.
"To je niečo úplne iné ako máte vy v meste. Táto sliepka totiž jedla čerstvú trávu a bola vonku na vzduchu. Nie ako tie, čo predávajú v obchodoch, nadopované hormónmi a chované v klietkach, kde sa chúdence nemôžu ani otočiť," poľutoval Madara mestské sliepky.
"A tú polievku varil tuto mládenec," podišiel k Deidarovi a potľapkal ho po pleci s takou vervou, že ho div nezhodil z nôh.
"Je výborná," obrátil sa k mladému kuchárovi Naruto a priateľsky sa usmial.
"Vďaka," Dei mu úsmev žiarivo opätoval. Naruto sa mimovoľne zachvel, ako ním nečakane prešiel zvláštny pocit. Nevedel ho identifikovať, bol to len taký záblesk. Na Deidarovi bolo niečo, čomu nevedel prísť na kĺb. Zatiaľ...
Po obede sa rozhodli poukazovať Narutovi okolie. Samozrejme, prvá zastávka bola pri konskej ohrade.
"Ahoj Sharingan!" Sasuke preskočil ohradu a potľapkal uhľovo čierne zviera po chrbte, načo mu kôň odpovedal zaerdžaním.
"Ten je veľký," zhodnotil Naruto. Sharingan bol väčší ako Kyuubi.
"Tak to si ešte nevidel tú Madarovu obludu, ktorej vraví Gloria," zasmial sa Sasuke.
"To teda," uškrnul sa Deidara. "Nepustí k sebe nikoho, okrem starého Uchihu."
"A čo tu vlastne..." Naruto nevedel ako svoju otázku sformulovať. Chcel sa spýtať, čo tu vlastne Deidara robí, kde býva a tak, ale znelo to trochu nezdvorilo.
"Čo tu robím? Brigádujem. Bývam v najbližšej dedine," vysvetlil mu Deidara.
Prešli okolo sliepok, husí, králikov a nazreli aj do stajne. Potom sa s Deidarom na čele podrobili výstupu na akýsi kopec. Slnko pieklo ako pominuté a keď sa konečne vyšplhali až na vrchol, všetci okrem dlhovlasého blonďáka dychčali, akoby práve zabehli maratón.
"Odtiaľto je krásny výhľad, hlavne večer, keď zapadá slnko," poučil ich Dei a sadol si do vysoke trávy, v ktorej tak nahlas cvrlikali cvrčky. Ostatní ho napodobnili.
Naruto si už nejakú dobu stále pretieral oči. Všetko naokolo bolo zelené! Zelené, zelené, zelené, či už tmavšie, alebo bledšie.
Rozhodli sa, že si večer spravia opekačku, samozrejme už pri chatke, kde plánovali prespať. Deidarovi sa podarilo zohnať slaninku, chlieb a aj nejakú tú zeleninu, no skôr ako sa stihli vytratiť do lesa, cestu im zastal Madara. Povedal, že môžu ísť, až keď z ohrady odvedú kone do stajne. Nebolo ich veľa a tak to mali hotové za chvíľu.
Konečne sa vybrali po lesnej cestičke k chatke a ďakovali bohu, že si tam so sebou nemusia brať takmer žiadne veci, bol to totiž parádny stupák. Keby takto mali ísť niekde po lúke na pražiacom slnku, asi by to nedávali, ale takto im striešku robili aspoň stromy.
Po hodine cesty sa s úľavou dostali na veľmi peknú čistinku, na ktorej okraji sa krčila drevená chalúpka ako z rozprávky. Už od pohľadu sa dalo zistiť, že má dve poschodia, pričom na to horné sa dá dostať len po strmých a nebezpečných schodoch. Zvláśtne bolo, že schody boli postavené zvonku, takže ste nemohli prechádzať medzi poschodiami s tým, že ste zostali vo vnútri. Hore bolo okno a malý balkónik. Pri domčeku sa nachádzalo ohnisko a jeden veľký, plochý kameň, ktorý sa dal použiť ako stôl. Celkovo to vytváralo možno trochu divokejší, ale predsa vľúdny dojem.
"Domček, domček, kto v tebe býva?" zaklopal zo srandy Itachi na dvere a keď sa zvnútra neozvalo nič, len ticho, odomkol. Bola tam len jedna izba a to kuchyňa - čiže pec, stôl stoličky a stará dotrhaná sedačka. Nebolo tam práve čisto, ale nikto predsa nehovoril, že to bude luxus a naši návštevníci neboli žiadne baby, bojace sa pavúkov.
Ako druhé sa vybrali na horné poschodie.
"Tadá, vitajte vo vysnívanej spálni," vyriekol Itachi a odomkol aj tieto dvere. Znelo to trochu ako irónia, lebo druhé poschodie bolo ešte menšie ako to prvé, drevený strop bol poriadne nízky a okrem troch rozkladacích postelí, ktoré sa tam nachádzali, by sa tam už poriadne nič nezmestilo. Ale určite viete z vlastných skúseností, že nech ste v akejkoľvek diere, ale ste so svojimi priateľmi, je to tam oveľa útulnejšie, ako keby ste tam boli bez nich.




"Itík" okay veď slovo Itachi má mnoho podôb
kôň Sharingan....prepáč,pri tom som sa trochu zasmiala 