Aby som si vás trochu udobrila, dám vám sem poviedku na anime Death Note :) Ale mám taký pocit, že je tak neprehľadne napísaná a zbytočne dlhá, že to aj tak nikto nepochopí xD Len tak skrátene, je to o tom, že Misa prišla aj na iné využitie zápisníka smrti... Ďalej si prečítajte sami :3
Pár: Light x L
Čaká vás: Yaoi, kriminalita, Misa v podobe fujoshi xD
Typ: Jednorázovka

Misa Amanová sedela vo svojej izbe pri stole a usilovne čosi písala do čierneho zápisníka. Bol neskorý večer a jediným zdrojom svetla v miestnosti, bola malá lampička, tlmene osvetľujúca plavovláskinu tvár. Dievčina si sústredením hrýzla spodnú peru a nezasvätený pozorovateľ by si určite pomyslel, že si robí domáce úlohy. To by, samozrejme, povedal obyčajný človek, ktorý by si nevšimol na obale jej zošita nápis DEATH NOTE a taktiež by nedokázal vidieť kostnatého anjela smrti, stojaceho po jej boku. Skutočnosť už taká nevinná nebola. Pero a tento zápisník totiž v rukách slečny Amanovej znamenali krvavú stopu celou históriou Japonska, ale to je už iný príbeh...
Dnešný príbeh sa týka jej druhej tajnej záľuby, ktorá však vôbec nebola taká krutá a nemilosrdná ako zapisovanie mien do zápisníka smrti. Práve naopak, dala by sa nazvať dokonca roztomilou...
"Tak, myslím, že je to nadnes všetko..." povedala si sama pre seba a starostlivo odložila čierny zošit do tajnej skrýše. Mala presný počet mien zločincov, ktoré mala za deň napísať - čiže zavraždiť. Úlohu si splnila a teraz sa konečne mohla venovať svojmu koníčku. Zapla laptop a začala čosi horlivo vyťukávať do klávesnice.
"Čo to robíš?" prehovorila prvýkrát za večer fialovovlasá shinigami, svojím typickým záhrobným hlasom.
"Píšem," odvetila lakonicky Misa a ani sa neobťažovala odtrhnúť pohľad od obrazovky. "Nenakúkaj, Rem!" obvinila anjela smrti a majetnícky si pritiahla elektronické zariadenie na svoju hruď. "Píšem poviedku, keď už to musíš vedieť."
"Zas to tvoje yaoi?" spýtala sa Rem, ale nezdalo sa, že by ju to nejako pohoršovalo alebo vzrušovalo. Pravdupovediac, všetky ľudské problémy sa jej zdali neskutočne malicherné. Netreba sa jej čudovať, keď sa vezme do úvahy, že žije už nespočetné tisícročia a takmer po celý ten čas sa nudí.
"Áno, yaoi! Máš s tým snáď problém?" zastávala sa svojho obľúbeného žánru Misa.
"Ja nič nevravím," Rem melancholicky zavrtela hlavou.
Misa sa opäť začala sústrediť na svoju spisovateľskú prácu, ale nejak sa jej to v dnešný večer nedarilo. Nedokázala sa do toho vôbec vžiť a pocit, že to môže celé takmer vidieť pred sebou, bol zrazu fuč...
"Nemá to cenu!" zavzdychala nešťastne a zaklapla notebook s takou silou, s akou by si to normálny človek nikdy nedovolil. Lenže ona bola rozmaznaná a dovoliť si to mohla. "Je to nanič, keď o tom len píšem, ale nemôžem to vidieť naživo! Ja chcem, aby Light a Ryuzaki boli spolu!"
Rem na ňu nechápavo vyvalila oči. "Ja som si myslela, že Lighta miluješ...."
"Milujem, ale ak by bol ochotný dať sa s Ryuzkim dokopy, ja by som bola ochotná vzdať sa ho," vysvetlila anjelovi smrti.
"Tých dvoch k tomu len tak neprinútiš," varovala ju Rem.
"Keby to bolo tak ľahké ako prinútiť ľudí k samovražde. Mať taký zápisník..." Misa začala fantazírovať. "Napísala by som tam mená dvoch ľudí, ktorý by spolu začali chodiť. Stačilo by pridať príčiny a... Príčiny?!" nečakane sa zarazila a tak rýchlo sa narovnala, že tým vystrašila dokonca aj Rem.
"Čo sa stalo, Misa?" snažila sa z nej dostať vysvetlenie, ale dievčina nevnímala. Až po chvíli sa k nej otočila a oči mala plné očakávania.
"Rem, musíš mi pravdivo odpovedať na jednu otázku! Keby som do zápisníka napísala, že pôjdem do obchodu, budem svedkom vraždy a nečakane sa tam stretnem so spolužiakom, ktorý ma pozve na rande... tak sa to stane, že? Na to rande ma naozaj pozve?" potrebovala sa uistiť.
Anjel smrti sa zamyslel. "No... Dalo by sa to počítať ako vedľajšia okolnosť smrti, takže áno..." povedala, ale stále jej nedochádzalo, kam tým Misa mieri.
"Takže sa nedajú ovládať len príčiny smrti, ale aj následky? Ale v pravidlách sa to tuším nespomína..." zamyslela sa Misa a v hlave sa jej začal rodiť plán.
"Nespomína, lebo som ešte od nikoho jakživ nepočula, že by chcel nejako meniť následky smrti. Vždy išlo o samotnú vraždu..." Rem to začínalo zaujímať.
"Čiže je to tak isto ako s vraždou. Všetko sa musí odohrať do dvadsiatich troch hodín po napísaní mena, nemám prevdu?"
"Opäť správne," potvrdila jej shinigami. "Mohla by si mi už vysvetliť, čo máš v pláne?"
"Chvíľu vydrž, musím rozmýšľať... Je niečo po jedenástej... čiže posledné detaily, ktoré môžem vymyslieť, sa musia uskutočniť do desiatej večer ďalšieho dňa... To je tak akurát," pošúchala si dlane a opäť vytiahla zápisník smrti. Nájsť na internete zločinca, ktorého by mohla použiť ako obetného baránka, bola hračka.
"Kauchi Kou - vyvraždil takmer celú triedu prvákov, ktorý boli práve na školskom výlete. Toho nebude škoda..." zamrmlala Misa, vzala do ruky ceruzku a otvorila zápisník na čistej dvojstránke.
"Toto bude ešte zábava..." s týmito slovami sa pustila do písania.
"Myslela som, že nadnes si už so zapisovaním mien skončila," Rem vôbec nechápala jej správanie a začala sa dožadovať patričného vysvetlenia.
"Musíš pochopiť, že v tomto prípade nebude vražda vôbec dôležitá, vražda bude len vedľajšou záležitosťou. Len zásterkou aby-"
"-sa spolu Light a Ryuzaki vyspali," dopovedal za ňu anjel smrti, ktorému to už pomaly začalo dochádzať.
"Presne tak!" zažiarili Mise oči a prečítala po sebe prvú vetu, ktorú zatiaľ stihla napísať: "Bude 18:06, keď Lightovi zavolá Ryuzaki a požiada ho, aby za ním prišiel do hotela, v ktorom sa pracuje na Kirovom prípade."
Opäť začala niečo zúrivo škrabať do linkovaného papiera, až mala zapísanú celú stranu, potom ďalšiu a ďalšiu...
Shinigami jej zatiaľ nakúkala ponad plece a zaujato si čítala všetko, čo mladej dievčine vyšlo spod ceruzky.
"To nedáva zmysel, Misa," ozvala sa Rem po chvíli, kedy sa v celom dome neozývalo nič iné, ako škrabanie písacej potreby o papier. "Pochopím, že sa páchateľ vlámal do detektívneho sídla. Aj to, že sa tam snažil nalákať Lighta, aby ho zabil, kvôli zášti, ktorú prechovával k jeho otcovi. Ale prečo, preboha, prinútil Ryuzakiho, aby sa vyzliekol?!"
"No predsa preto, aby sa Light prestal ovládať a vrhol sa naňho!" Misa pokrútila hlavou, akoby si o Rem začínala myslieť, že je zaostalá, keď jej nedochádza tak jednoduchá vec.
"Ale prečo by to ten kriminálnik robil? Kde to má logiku?!"
"To je úplne jedno! Zápisník sa predsa nepýta, "prečo?" urobí, čo doň napíšem. Povedzme, že sa Kauchi Kou - čiže páchateľ - zbláznil a hotovo," usadila ju Misa. Rem si povzdychla. Bolo vidno, že Mise akosi chýba logické myslenie. Aspoň, že to zápisník smrti nijako nerozlišuje.
"A kde je vražda?" zaujímalo ju. Bez vraždy by to nefungovalo.
"Práve sa k tomu dostávam. Aha," upozornila Rem na to, čo práve napísala.
"Kauchi Kou utečie. Vybehne z hotela rovno na cestu a o 19:55 skočí pod kolesá nákladného auta, čím si privodí vlastnú smrť. Vodič auta spanikári, utečie a celý plicajný tím bude mať plné ruky práce s jeho polapením. Nakoniec sa mu však vina nepreukáže, pretože na mieste činu bude dostatok svedkov, ktorí potvrdia, že to bola čiste Kauchiho chyba," Misa sa vyžívala vo vymýšľaní detailov. "Tak a teraz sa dostávame k najzaujímavejšej časi," zachichotala sa a niekoľo ďalších minút sa sústredene venovala písaniu.
"Hotovo!" povedala hrdo a v duchu si prečítala poslednú vetu.
O DEŇ NESKÔR, Z LIGHTOVHO POHĽADU
Odomkol som si dvere nášho domu a ani sa nenamáhal niekoho zdraviť, pretože mi hneď došlo, že som tam sám. Zamieril som do svojej izby. Domáce úlohy som si stihol napísať už v škole, takže prvé čo som urobil, bolo pozeranie správ a hľadanie zločincov. Boli ich plné médiá... Svet je obsypaný skazenými ľuďmi, od ktorých je ho potrebné očistiť... Som jediný, kto to môže urobiť, za pomoci môjho zápisníka a anjela smrti - Ryuka.
"Dnes nemáš ísť za slávnym detektívom L-om a pomôcť mu vypátrať tvoj vlastný prípad?" poznamenal čiernovlasý anjel smrti ironicky a obrátil ku mne svoj široký strašidelný úsmev.
"Nadnes mi dal voľno. Musím sa predsa venovať aj škole," odvetil som mu bez záujmu. Nemusel som sa báť, rozprávať sa s Ryukom nahlas, už dávno ma totiž prestali sledovať a odpočúvať.
"Vidím, ako sa jej usilovne venuješ," zachechtal sa shinigami sarkasticky.
Chcel som mu na to niečo odpovedať, ale slová mi z úst vzalo zazvonenie môjho mobilu. Volal L. My o vlku a vlk za dverami...
"Ahoj Ryuzaki..." pozdravil som zvesela. Je síce pravda, že v tejto hre na zločinca a detektíva, stojí L na úplne opačnej strane ako ja, ale to nedokázalo zabrániť tomu, aby som si ho obľúbil. Vlastne... mi bude celkom smutno, keď ho budem musieť nakoniec zabiť... To bude potom zase nuda, medzi tými všetkými priemerne inteligentnými ľuďmi...
"Light... Potrebujem... Potrebujem, aby si sem prišiel. Čím skôr," spoznal som Ryuzakiho hlas, ale znal akosi podivne.
"Teraz?" zdalo sa mi to zvláštne, veď povedal, že dnes moju pomoc potrebovať nebude. "Deje sa niečo, Ryuzaki?" spýtal som sa podozrievavo. Niečo mi tu nesedelo...
"Nič sa nedeje, len potrebujem, aby si prišiel. Volám kvôli Kirovi. Je nebezpečný, potrebujem tvoju pomoc. Musíme sa tu spoločne dohodnúť, aké si zoženieme posily" posledné dve vety povedal o čosi pomalšie a zrozumiteľnejšie. Mal som však pocit, že mu ušlo tiché bolestné zastonanie. Behal mi z toho mráz po chrbte.
To, čo povedal, tak celkom nedávalo zmysel... Všetci predsa dobre vieme, že je Kira nebezpečný, hlavne ja to dobre viem... Tak prečo by mi volal, len aby mi povedal niečo tak triviálne? Napadlo mi jediné možné východisko. Musel v tom byť skrytý iný význam. To by ale znamenalo, že sa mi Ryuzaki snaží niečo povedať, ale nechce, aby to pochopil aj niekto iný. Niekto, kto je s ním v miestnosti...
Je nebezpečný, potrebujem tvoju pomoc..." Tie slová sa netýkajú Kiru, zdá sa, že Ryuzakiho prepadli. Alebo žeby uniesli...? Nie, určite je stále v detektívnom sídle, povedal, že tam mám prísť za ním.
Musíme sa tu spoločne dohodnúť, aké si zoženieme posily... Posily.Znamená to, že tam mám so sebou vziať aj políciu. Mal by som hneď zavolať svojmu otcovi.
"Rozumiem. Do polhodiny som tam," uistil som ho a prvýkrát v živote som nechcel ukončiť hovor. Nemôžem uveriť, že sa o neho bojím... Ale predstava, že niekto drží Ryuzakimu nôž pod bradou a núti ho, aby mi zavolal, bola desivá...
"Čo sa deje?" Ryuk bol zvedavý.
"Zdá sa, že L má problémy," odvetil som a s tlčúcim srdcom vytočil telefónne číslo môjho otca.
"Light, čo potrebuješ? Som na ceste domov..." ozval sa jeho hlas. Pozrel som sa na hodinky, bolo niečo po šiestej.
"Tak to rovno otoč a vezmi pár ľudí, máme tu krízovú situáciu," stručne som mu vysvetlil, aký telefonát som práve od Ryuzakiho obdržal.
Prišli sme až ku dverám Ryuzakiho bytu, kde zároveň aj pracoval. Tŕpli mi konce prstov na rukách i nohách... Nestávalo sa často, že by som bol v strese a to počítam aj to, že som Kira a musím byť ustavične na pozore. Nech sa tam podarilo páchateľovi dostať akokoľvek, zámok i samotné dvere boli neporušené.
"Tak na tri," zavelil môj otec hlasom, ktorému sa nedalo odporovať. Je dobrým velitelom.
Policajná jednotka prikývla na znamenie, že rozumie.
"Raz... dva..." snažil som sa nevnímať to sucho v ústach, "tri!" vykopol dvere.
Ešte predtým ako sme vystúpili z auta, si odo mňa vynútil sľub, že ani za svet nepôjdem dovnútra. Najprv dokonca chcel, aby som zostal pred hotelom, ale to som jasne odmietol. Teraz som sa vykašľal na všetku opatrnosť a vbehol za policajným tímom dovnútra. Hlavou mi prebleskla myšlienka, že to všetko bola len moja bujná fantázia, že v skutočnosti ho nikto neprepadol a že ho tu nájdeme pokojne sedieť pri monitore. Určite bude veľmi prekvapený, keď mu tam vpadne policajná jednotka a spoločne sa tomu potom všetci zasmejeme. Určite je to tak. Volal ma, proste kvôli Kirovmu prípadu a ja hlupák som si to vyložil nesprávne...
Moje nádeje na falošný poplach sa rozplynuli v momente, keď som zazrel scénu v miestnosti. Ako prvé som si všimol Ryuzakiho. Jeho bledé nahé telo sa krčilo schúlené na drevených parketách, zatiaľ čo jeho oblečenie sa váľalo pod stolom. Aj v prítmí, ktoré v izbe panovalo, som si mohol všimnúť niekoľko začínajúcich modrín na jeho vyziabnutých rebrách. Nepodvolil sa len tak bez boja. Pomaly k nám pootočil tvár lemovanú strapatými čiernymi vlasmi. Tmavé kruhy pod očami boli ešte zreteľnejšie ako zvyčajne. Za ním sedel v tureckom sede akýsi mohutný chlap. Len čo uvidel päťčlennú policajnú jednotku a mňa, na tvári sa mu objavilo prekvapenie. Asi nečakal, že so sebou niekoho dovediem.
"Ryuzaki!" vykríkol som a chcel som sa vrhnúť k nemu, no mužov hlas ma zastavil.
"Už ani krok, chlapče, lebo by to ten váš detektív nemusel prežiť," až teraz som si všimol, že chlap drží v ruke nôž. Až nebezpečne veľký a až nebezpečne blízko pri Ryuzakiho tvári.
"Všetci sa ukľudníme!" zavelil môj otec, keď videl, že sa chystám kričať. "Čo to má všetko znamenať?! Vyžadujem stručnú odpoveď," presne tak, jediné, čo teraz môžeme robiť, je rozprávať. Inak Ryuzakiho zabije.
"Nečakal som, že prídeš osobne," zahľadel sa na môjho otca a v očiach sa mu zračilo šialenstvo. Alebo možno šialená túžba po pomste. "Pamätáš si ma?"
"Nie," odpovedal mu môj otec a nespúšťal z neho oči. Zato ja som ich nedokázal spustiť z noža, ktorý sa pomaly presunul na Ryuzakiho plytko sa zdvýhajúcu hruď a začal ho po nej nenútene hladiť. Stačilo by silnejšie pritlačiť a ostrie sa zaryje do mäsa...
"To som predpokladal. Denne asi zatknete toľko ľudí, že vám to ani nepripadá dôležité. Mňa ste zatkli tiež. Stalo sa to už pred rokmi. Kvôli vám som strávil drahocenný čas svojho života vo väzení," pokračoval muž.
"Ak bol tak drahocenný, nemal si ho míňať na chladnokrvné vraždenie, Kauchi Kou... nemám pravdu?" odvetil otec bez emócií.
"Takže si si predsa spomenul, Yagami?" chlap sa zlovestne usmial a odhalil svoje veľké žlté zuby. Nôž sa nenútene presunul z čiernovláskovej hrude na chvejúce sa ploché brucho. Muselo to nepríjemne štekliť. Snažil som sa nekričať, ale keď sa ostrie nebezpečne priblížilo k jeho rozkroku, neovládol som sa.
"Tak dosť! Prestante s tým! O čo vám vlastne ide?!" bol som nahnevaný. Ryuzaki sa celý triasol od strachu.
"Pôvodne," muž stále hovoril len k môjmu otcovi a nikoho iného si nevšímal, "som sa chcel pomstiť na tvojom synovi. Ale ty si mi to uľahčil a prišiel si sám..." Kauchi Kou sa opäť nechutne usmial.
Urobil chybu a to takú, že na moment povolil v ostražitosti. Jeden z mužov, ktorí boli pri ňom najbližšie, mu vykopol nôž z ruky.
"Chyťte ho!" skríkol môj otec, no zločinec bol rýchlejší. Vybehol únikovým východom, ktorý mal presne za chrbtom. Mal to naozaj dobre naplánované. Určite myslel aj na prípadný útek.
Všetci vybehli za ním, len ja som zostal nehybne stáť. Teraz to už nechám na nich, predsalen, nie som policajt. Musí tu niekto zostať a postarať sa o Ryuzakiho.
"Light..." ozvalo sa tiché zašepkanie. To jediné ma prinútilo znovu sa pohnúť.
"Ryuzaki!" konečne som priskočil k nemu a dotkol sa ho. Jeho pokožka bola celkom ľadová, ani som nemohol uveriť, že patrí živému človeku. Vzal som ho do náručia a odniesol na jeho posteľ. To, čo teraz naozaj potrebuje, je teplo, prítomnosť človeka, ktorý sa oňho postará a... nejakú sladkosť...? Čo mi to napadá? Veď už dlhšiu dobu si myslím, že to Ryuzaki s tými sladkosťami preháňa!
Položil som ho na mäkký matrac a s úľavou sa uistil, že dýcha, že mu bije srdce a že okrem tých pár modrín neutrpel žiadne zranenia. Prezeral som si jeho nahé chudé telo a dych sa mi nepatrne zrýchlil. Nemám sa čoho báť, je v poriadku... Tak prečo mi srdce bije ako o závod?
"Počkaj tu, prinesiem ti teplý čaj," prikryl som ho a chystal sa vyjsť z miestnosti. Mal som pocit, akoby sa so mnou nečo dialo, ale nevedel som čo. Asi to bol len ten šok...
"Nenechávaj ma tu samého!" zastavil ma silný stisk jeho dlhých studených prstov na mojom zápästí. Prehltol som a sadol si späť na posteľ. V jeho obrovských čiernych očiach sa črtal strach... Ktovie, koľko hodín bol vystavený trápeniu toho kriminálnika.
"Už je všetko v poriadku. Už je to za nami..." až potom som si uvedomil, že som svoje myšlienky vyslovil nahlas.
"Ty ma upokojuješ, Light...? Si ten posledný človek, od ktorého by som to čakal," L zo mňa nespúšťal oči, až som mal neodolateľné nutkanie odvrátiť sa. Akoby vo mne dokázal čítať ako v otvorenej knihe... ale to nemôže byť pravda. Keby to dokázal, určite by vedel, že som Kira...
Veď on to vie... Vie to, a predsa ťa necháva, dostať sa k nemu tak blízko...
"Ryuzaki? P-prečo ťa ten muž vyzliekol? Nehovor mi, že ťa...!" srdce sa mi takmer zastavilo, keď som si to predstavil.
"Neznásilnil ma. Netuším, prečo ma prinútil vyzliecť sa, nedáva to zmysel. Asi je to šialenec..." upokojil ma Ryuzaki a dokonca sa na mňa usmial. Mal som pocit, akoby ma v žalúdku šteklila tisícka motýlích krídel.
"No, hlavné je, že už sa ho nemusíš báť. Môj otec sa o neho postará," ani netuší, ako sa mi uľavilo. Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby mu ten parchant niečo spravil... Už aj tie jeho modriny mi drásali nervy. Odhrnul som z neho perinu a znovu sa mu zahľadel na rebrá. Začal som mu po nich jemne prechádzať prstami, akoby som bolesť mohol odstrániť už len samotným dotykom. Zdalo sa mi, že je o niečo teplejší a ani jeho hrudník sa už nezdvíhal tak plytko ako keď ležal na podlahe. Bez hlbšieho zámeru som s každým pohladením zachádzal stále nižšie. Všimol som si jeho mierne spýtavý pohľad. Za normálnych okolností by sa už asi zaujímal, čo to robím, ale on na mňa len v prítmí vyvaľoval oči. Ale vážne... Čo to robím?! V momente som odtiahol ruku, akoby som sa popálil.
"Nebojím sa," zavrtel hlavou v reakcii na moju predchádzajúcu vetu. "Lebo si tu so mnou..."
To malo byť čo? Znelo to ako z nejakého milostného románu!
"Nemusíš mi stále pripomínať, ako veľmi ma miluješ," obrátil som to na žart. Radšej...
Na zdôraznenie som ho štuchol do rebier, až sa schúlil do klbka.
"Ja, že ťa milujem? A keď to poviem, zostaneš tu so mnou na noc?" vyzvedal a opäť ma chytil za ruku. Rozšírili sa mi zreničky a vôbec som nevedel ako odpovedať.
"Prosím... Nechcem tu byť sám..." pritiahol ma k sebe na posteľ a mne zahorela tvár, keď som si uvedomil, že čiernovlások nemá nič na sebe.
"Ryu-zaki..." po chvíľkovom váhaní som sa podvolil a skončil pri ňom v posteli.
To je zlé! Cítim, ako sa mi zrýchľuje dych a určite si to za chvíľu všimne aj on!
Ryuzaki sa ku mne pritúlil a ja som nemohol odolať, otočil som sa k nemu tvárou. Schválne vydychoval horúci vzduch rovno pri mojom líci?! Zavrel som oči a snažil sa udržať na uzde svoje myšlienky.
"Light... Viem, že ma chceš. Tak isto ako viem, že si Kira," vybalil na mňa a opäť ma prekvapil svojím ľahkým úsmevom.
Vážne? Vie to?! Tak potom nie je dôvod, aby som sa dlhšie premáhal. Prevalil som sa nad neho a spojil naše pery v bozku. Neodporoval... Jeho momentálny stav bezbrannosti ma neskutočne priťahoval. Mal som pocit, že si jeho ústa môžem privlastňovať ako chcem... že si s ním celým môžem robiť čo chcem. Dravo som mu vnikal jazykom medzi pery, s každým vpádom hlbšie a hlbšie. Musel som sa usmiať, keď sme o seba narazili zubami. Sklonil som sa k jeho uchu.
"Prepáč mi to, Ryuzaki... ale práve teraz si pre mňa príliš neodolateľný, na to, aby som sa dokázal ovládnuť," zašepkal som sťažka a už teraz som prerývane dýchal. Vážne, krčil sa na posteli, celkom nahý a v tvári mal ten svoj nevinný, takmer detský výraz. Tomu som proste nemohol odolať. Čo najrýchlejšie som sa zbavil košele a nohavíc.
"Tiež po tebe túžim, Light Yagami..." zašepkal mi do pier, opäť sa k nim prisal a svojimi dlhými prstami mi stiahol spodné prádlo.
"Ryuzaki..." zavzdychal som, keď som sa konečne pritisol k jeho nahému telu. Bol podobne rozpálený ako ja.
"Ahh...! hmmmh..." zsatonal keď sa naše rozkroky dotkli a oprel si o moje rameno svoje pootvorené, horúce pery, takže som mohol cítiť jeho ostré predné rezáky. Zachvel som sa, bolo to celkom, akoby ma jemne uhryzol. L si to všimol a len na malý moment sa prisal k môjmu odhalenému krku. Urobil to však s takou intenzitou, že som si musel to miesto pošúchať.
"Au!" ušlo mi a Ryuzaki sa zasmial. Zdá sa, že maznáčik sa chce pohrať...
"Tak ty takto..." zapriadol som a začal ho intenzívne bozkávať na kľúčnych kostiach, nezabudnúc pritom občas použiť zuby. Zatláčal som ho do matraca a šúchal naše rozkroky o seba...
"Ryuzaki... Tak veľmi ťa chcem..." rukou som skĺzol po jeho chrbte až na okrúhly zadok. Jedným prstom som mu zablúdil medzi polky a našiel otvor.
"Uvoľni sa," zašepkal som a skusmo ho doň zasunul. Ryuzaki sústredene prižmúril oči, ale nevydal ani hláska. Plynulými pohybmi som sa ho snažil dostatočne roztiahnuť a mal som pocit, že sa urobím, už len z toho, ako tesne zvieral môj ukazovák. Tak tesne, ako bude už o chvíľu zvierať aj niečo iné, nie len prsty...
Nedokázal som to už viac vydržať, chytil som mu nohy pod kolenami a roztiahol mu ich od seba. Čiernovlások mal v tvári taký roztomilý, sladký výraz, akoby čakal len na to, kedy si ho vezmem.
"Prepáč mi to," ospravedlnil som sa tesne pred tým, ako som doňho na jeden príraz celý vnikol.
"Aaaah... To... to bolí, ale neprestávaj," zahryzol si do spodnej pery a trochu pohol panvou, aby tak našiel to čarovné miesto v jeho konečníku, o ktoré keď sa môj úd obtrel, spôsobovalo mu to neuveriteľnú slasť.
Nemohol som viac čakať, to nutkanie ma celkom ovládlo a ja som začal tvrdo prirážať, až mi to samotnému bralo dych. Ryuzaki podo mnou vzdychal o čosi hlasnejšie ako ja a nakoniec sa rozhodol tlmiť svoje zvukové prejavy v mojich ústach. Tvrdo som ho šukal a popritom sa jednou rukou začal pohrávať s jeho prirodzením. Pery sme mali mokré od slín, ale nevšímali sme si to a naďalej sa dravo bozkávali. Myšlienka, že mám práve možnosť takto sa dotýkať najvýznamnejšieho detektíva v Japonsku, bola tak perverzná, že som sa zmohol len na niekoľko posledných prírazov a urobil sa do jeho vnútra. Takýto orgazmus som v živote nezažil... a asi už ani nezažijem. Bolo to až príliš dobré...
Chvíľu som sa nedokázal ani pohnúť, ale potom som si uvedomil, že Ryuzaki je tu ešte stále nedokončený a vzrušený. Pritvrdil som prírazy pravačky a už o pár sekúnd sledoval, ako sa Ryuzakiho telo celé prehlo pod vlnou silnej rozkoše.
Usmial som sa. Nemohol som odtrhnúť oči od toho bezbranného a nevinného stvorenia. Ktovie, či mal už vôbec niekedy pohlavný styk... Vyzeral tak nepoškvrnene...
"Milujem ťa," vypustil som z úst slová, ktoré ma pálili na jazyku ako roztavené olovo. Starostlivo som ho prikryl perinou a sledoval, ako pokojne zaspáva v mojom náručí.
***
Misa potichúčky vystupovala po schodoch na poschodie, kde mal Ryuzaki svoje vyšetrovacie hniezdo. Pred hotelom blikali červené svetlá policajných áut a bolo počuť húkačky. Len veľmi ťažko sa dokázala prešmyknúť pomedzi bezradných policajtov, ktorí ju najprv nechceli vpustiť dovnútra, takže stratila príliš veľa času, aby videla to, kvôli čomu prišla.
"Máš to márne, Misa, už je dávno po tom," upozornila ju Rem.
"Ja viem," odsekla naštvane. Nečakala, že jej polícia takto skazí jej plán, sledovať Lighta a Ryuzakiho. Mala to vymyslieť lepšie. Stále však mohla urobiť jednu vec, a to presvedčiť sa, či sa všetko stalo presne tak, ako napísala. Bolo to tak neuveriteľné, že v to pomaly prestávala dúfať. Samozrejme, Kauchi Kou umrel presne tak, ako napísala do zápisníka, ale kto môže vedieť, či to tak bolo aj s tým ostatným....?
Podišla k dverám, ktoré boli vyvalené. Jej najväčším strachom bolo, že vojde a uvidí prázdnu ustlanú posteľ. Nadýchla sa a nakukla do Ryuzakiho izby, aby sa aspoň kútikom oka pozrela na svoje vlastné dielo.




Moc sa mi táto jednorázovka páčila
pár Light/L zbožňujem
a myslím že to bolo napísane pekne , prehľadne a pod...
(dúfam že som ten koment nenapísala ako..ehm..veď vieš...,je už večer keď to čítam a uprimne už lepšie hodnotenie asi teraz v hlave nedám dokopy
)