close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Blog je neaktivní!

Nový blog zde.

Testovací povídka pro naše adminky - 3.dil

14. srpna 2015 v 0:19 | Miu |  Testovací povídka pro naše adminky
Tak, po dlhšom čase som späť ^^
Nečakala som, že to naozaj spravím, ale budiž... Máte to tu, pokračovanie Testovacej poviedky, ale tentokrát už je to vážne KONIEC, tak sa mi nesťažujte xD Dlho som sa s tou myšlienkou pohrávala, ale nakoniec som sa rozhodla, že to predsalen napíšem (aspoň kvôli tebe, Yoru xD). Je mi jasné, že ľudia, ktorí na to pokračovanie čakali, už na túto poviedku zabudli, takže pre vás, čo ste ju ešte nečítali => v prvých dvoch dieloch je toľko gramatických chýb a preklepov, že ma ide poraziť len čo sa na to pozriem a hanbou by som sa najradšej prepadla pod zem -_- takže vás len varujem, aby ste mi to nepripomínali xD
PS: Názov nemením, som lenivá ho vymýšľať :DDD



"Karen-san, toto je môj priateľ, Shiori," predstavila ma Ami-chan svojej najlepšej kamarátke. No, kamarátke... presnejšie by bolo, svojej tajnej láske. Ale prečo ma predstavila ako svojho priateľa? Karen si to teraz určite zle vyloží...
"Shio-kun," konečne sa obrátila ku mne. Bola z jej príchodu úplne mimo... "Karen," ukázala na ňu, akoby som si ju snáď mohol nevšimnúť. "Už som ti o nej rozprávala."
"Teší ma," pokynul som k čiernovláske. Zaujímalo by ma, či je od Ami-chan staršia. Má totiž v tvári taký dospelejší výraz, ale aj ten môže klamať.
"Ahoj," usmiala sa a napravila si okuliare s červeným rámom. Nastalo to nepríjemné ticho, keď zrazu nikto nevie, čo by mal povedať. To ma celkom prekvapilo, lebo Ami-chan rapoce takmer stále, ale teraz nič... bola celkom ticho, oči prilepené na Karen.
Vydýchol som si, keď hustnúci vzduch preťalo rázne zazvonenie, ohlasujúce koniec vyučovania. Fajn, premeškal som celú poslednú hodinu, ale je mi to maximálne jedno. Ešte stále nemôžem uveriť tomu, čo sa medzi mnou a Zokim stalo. A vlastne ani tomu, že sa toľko ospevovaná Karen, po roku vrátila. Keby to nevyzeralo divne, uštipol by som sa do ruky, či náhodou nespím.
Okolo nás sa začali hemžiť študenti z iných tried, a tak sme sa presunuli radšej von, na školský dvor. Cestou som v dave hľadal orieškovo hnedé vlasy, prípadne oči, ale Zokiho som nikde nezazrel. Všetky tváre sa zvedavo obracali ku Karen, akoby snáď bola nejaký exot. Tak, pravdupovediac, medzi modrými školskými uniformami, ktoré boli všade kam sa človek pozrel, vyzerali jej dlhé čierne šaty trochu výstredne.
"Karen-san, som tak šťastná, že si tu. Ako dlho hodláš zostať v Japonsku?" spustila Ami-chan, hneď ako sme sa dostali na čerstvý vzduch. No konečne, už som sa bál, že si hádam prehltla jazyk.
"Dva týždne, dali mi v práci voľno," usmiala sa svojimi plnými, malinovo sfarbenými perami. V práci? Ona už pracuje? Tak to je potom určite staršia, konic koncov, my sme ešte len vo štvrtom ročníku na strednej. Asi nemá vysokú školu, inak si to vysvetliť neviem.
"Len dva týždne?" Ami nafúkla líca a nasadila urazený výraz. "A prečo cez školský rok? Keby si prišla cez prázdniny, mala by som na teba viac času, takto musím chodiť do školy."
"V sobotu máš predsa narodeniny, nie, Ami-chan?" takmer som si zahryzol do jazyka. Jasné... veď je máj, Ami-chan na to síce nevyzerá, ale bude mať devätnásť rokov... Kurník, ako som mohol zabudnúť?
"Chcela som tu byť aspoň vtedy," vysvetlila. Pozrel som sa na Ami, ktorá sa zdala byť šťastím bez seba. Keby mala chvost, určite by ním teraz vrtela ostošesť. Zrazu pohodila hlavou, až jej nadskočili tmavoplavé copíky, a nahlas zvýskla: "Ahój, Zoki-kun!"
Bujarý pozdrav bol samozrejme venovaný chlapcovi, ktorý neisto postával niekoľko metrov od nás, a ktorého som si doteraz nevšimol. Hneď ako som však začul koho volá, poskočilo mi srdce a splašene som sa začal obzerať, až kým ho moje oči nenašli.
"Ahoj," oplatil jej pozdrav trochu zdráhavo, akoby nemohol uveriť, že jej pozornosť patrila naozaj jemu. Nedokázal som skryť trochu tajomný úsmev, ale ani to nevadilo, lebo jediný človek, ktorý by začal pátrať po jeho príčine, bola Ami-chan. Tú však teraz trápili celkom iné veci.
"Karen - Zoki, Zoki - Karen," zjednodušila zoznamovanie. Obaja si len trochu neurčito kývli a zahľadeli sa inam. Pripadalo mi to trochu vtipné, obaja mali zrejme pocit, že k nám nepatria. Som zvedavý, či Ami-chan dodrží to, čo už mi toľkokrát omieľala a vyzná sa Karen so svojou láskou...
"Tak my vám asi necháme trochu priestoru, aby ste si mohli po babsky pokecať," usmial som sa, no očami som stále sledoval Zokiho. Pokynul som mu a on sa neistým krokom pobral za mnou.
"Ďalšia kamarátka?" so záujmom sa obzrel na Karen. Tak to nech ho ani nenapadne! Karen je síce sympatické a hlavne zaujímavé dievča, ale nech si na ňu láskavo nerobí chúťky, ona už patrí Ami-chan. Teda... ešte o tom nevie, ale to nevadí. A Zoki zasa patrí mne. Síce o tom tiež ešte nevie, ale aj on na to príde.
"Skôr kamarátka kamarátky," vysvetlil som mu. "Bola rok v Amerike a dnes sa vrátila. Bude tu dva týždne, teda ak sa dovtedy neprihodí nejaká udalosť, ktorá by ju prinútila zostať..." zamyslel som sa. Ktovie, čo by robila, keby vedela o Aminých citoch... Možno by sa zbalila a už sa tu neukázala.
"Ako napríklad?" zaujímalo ho. Zamierili sme k parku pri škole, k tomu, okolo ktorého nás nechával behať telocvikár. Vtedy som len čerstvo vedel o Zokiho citoch ku mne a snažil som sa ho trochu provokovať. Dával som mu napiť zo svojej fľaše a tak... Pri tej spomienke som sa pobavene usmial.
"Ako napríklad, keby jej niekto vyznal lásku, alebo tak..." odvetil som mu záhadne. Až oneskorene mi došlo, ako to asi vyznelo a musel som sa zasmiať Zokiho prekvapenému výrazu.
"Chystáš sa to urobiť?" no to určite, jediná vec, ktorá by mi ešte chýbala ku šťastiu - vyznať lásku úplne neznámemu dievčaťu.
"Tak to asi nie," keby som to spravil, nezaobišlo by sa to bez lámania kostí a upálenia zaživa, "ale poznám niekoho, kto by to spraviť mohol." Teoreticky, ak by sa odhodlala. Ale nech si nemyslí, že sa tomu nejako vyhne, veď ja ju k tomu dokopem.
"Aha..." zdalo sa, že sa mu uľavilo.
Park bol úplne prázdny a on tam len tak stál, nevediac čo má povedať, oči sklopené k pokosenému trávniku. Bol na zožranie... Nikdy som nevidel roztomilejšiu osobu, a to aj keď počítam Ami-chan. Len keby ku mne zdvihol tie svoje obrovské hnedé oči, aby som opäť zažil ten pocit, keď sa mi takmer zastaví srdce. Mimovoľne som mu nadvihol bradu, aby sa odo mňa stále neodvracal.
"A čo ty, nemáš v pláne niekomu vyznať lásku?" pýtam sa na niečo, čo dobre viem, takéto provokovanie vôbec nemám v povahe... No dobre, asi mám, ale prejavuje sa to až odvtedy, čo ho poznám. Ami-chan je neradno provokovať, to som sa už naučil.
"A ty?" oplatil mi veselo otázku. To nie je fér, ja som sa pýtal prvý! Ale fajn, keď mi to nechce povedať, tak nemusí, ani ja mu teda zatiaľ nič nepoviem. Radšej som pustil jeho bradu, ešte by ma pokúšalo ho pobozkať. Viete koľko starých babiek nemá celý deň nič na práci a tak len bez pohnutia sedia pri okne a čumia, čo sa v parku deje? Podaktoré majú už také slabé oči, že im ani dioptrie nepomáhajú a musia používať ďalekohľad. To im však v špehovaní vôbec nebráni. Stačí, že si na detskú hojdačku sadne niekto trochu starší, už vylezú na balkón a začnú sa mu vyhrážať. Nechcem vedieť, čo by robili, keby zbadali dvoch bozkávajúcich sa mladíkov... Možno by ich trafil šľak a bol by konečne pokoj.
"Nepôjdeme na zmrzku?" chcel som s ním niekam ísť a toto mi napadlo ako prvé.
"To má byť pozvanie?" konečne ku mne uprel tie dva lieskové oriešky.
"Samozrejme," prisvedčil som mu. Veď čo iné by to bolo? Opäť sa červenal. Bude vždy takýto hanblivý? Lebo ak áno mal by som si do budúcna zohnať nejaké vreckovky, keby sa mi náhodou spustila krv z nosa.
Vybrali sme sa k cukrárni, kam sme často zavítali s Ami. Chodila sem veľmi rada, lebo okrem zmrzliny tu miešali aj skvelé koktejly.
Ako malý som zmrzlinu vôbec nejedával, podľa rodičov je to príliš studené a sladké. Odkedy však poznám Ami, vyskytujem sa v cukrárni celkom často. Ona je totiž schopná jesť zmrzlinu na kilá a nepribrať pri tom ani gram.
"Máš rád sladkosti?" celkom ma to zaujímalo.
"Tak, ako každý," pokrčil plecami. "Záleží na tom, aké sladkosti. Ale zmrzku zbožňujem," aspoň trochu sa rozhovoril, pri mne bol vždy taký plachý... Teda, okrem toho momentu, keď na mňa jačal pod studenou sprchou... Takto to znie, akoby som ho týral, alebo čo...
"Akú si dáš?" opýtal som sa ho, keď sme sa zastavili pri mraziacom boxe.
"Malinovú," odvetil bez rozmýšľania a ja som sa musel sám pre seba pousmiať. Aj Ami-chan si vždy dáva malinovú.
"Ešte nejakú?" vyzval som ho.
"Nie, vďaka," zavrtel hlavou, až mu jeho karamelová štica zakryla oči. Ja som si vypýtal orieškovú a následne som obe studené dobroty zaplatil. Sadli sme si pred cukrárňou na plastové stoličky a príjemný tieň nám robili farebné slnečníky. Bol ešte len máj, ale počasie už sa správalo, akoby bolo leto.
"Prečo orieškovú?" začal vyzvedať. No naozaj, prečo práve orieškovú? Nedával som si ju často, netuším, prečo som tak teraz urobil... Pokrčil som plecami. Zoki pomaly lízal a usmieval sa na mňa. Zdal sa mi oveľa uvoľnenejší a spokojnejší ako keď som ho vídal v škole. Zrazu sa mu v očiach objavila zvedavosť, akoby ho náhle niečo napadlo.
"Počuj... Ami-senpai a Karen-san... ony... sú proste kamarátky, že?" povedal to, akoby sa potreboval uistiť.
"Tak ty si si všimol..." ani sa nečudujem, že mu to nejak nesedelo. Každopádne, mal som pocit, že jemu o tom povedať môžem. "Ami-chan má Karen veľmi v láske," hodil som po ňom veľavravný pohľad.
"Áha," svitlo mu v tvári pochopenie. "A vie o tom Karen-san?"
"Nevie," zatiaľ, chce to len dávku trpezlivosti.

V ten deň som bol Zokiho odprevadiť až k nemu domov. Teda, nie k nemu, len pred ich dom, dovnútra som nešiel. Zdalo sa, že má niečo na srdci, ale nevedel ako začať.
"Takže... ja len..." čakal som, čo z neho vypadne, lebo už znovu klopil oči. "To dnes, tá pusa..." aha, dostávame sa k veci... "Čo to malo byť?"
Prečo sa ma to pýta? Nie je dosť jasné, čo to malo byť? Také niečo, že sa mi páči, a že ma priťahuje, mu nič nehovorí?
"Čo myslíš? Proste sa mi páčiš," teda, skôr som do neho zamilovaný, buchnutý a ja neviem čo ešte, ale to sa celkom ťažko hovorí.
"Takže... toto bolo rande?" priam som videl, ako mu v očiach horia plamienky šťastia a nádeje. Ten červený odtieň na jeho lícach bol priam dokonalý. Prikývol som. Hneval by sa veľmi, keby som ho teraz znovu pobozkal? Na ulici nikto nebol, tak som to riskol. Bolo pre mňa naozaj zvláštne, cítiť chlapčenské pery, ale nič omamnejšie som v živote nezažil. Len som sa tak nad ním skláňal, ústa na tých jeho, ale nenabral som odvahu použiť jazyk. Keď som sa konečne prinútil odtiahnuť, Zoki sa chvel a pridŕžal sa dverí, aby nestratil rovnováhu. Práve v takýchto chvíľach som musel robiť všetko pre to, aby som ho neubozkával k smrti. Nie je protizákonné, aby bol šestnásťročný chalan taký roztomilý?
"Mohol by si mi dať svoje číslo?" už dlhšie som sa ho na to chcel spýtať. Roztraseným hlasom mi ho nadiktoval, rozlúčil sa a zmizol v dome. Budem si musieť čo najskôr nájsť nejakú zámienku, aby som mu mohol zavolať...

Dlho som si namáhal hlavu nad tým, čo by Ami-chan najviac potešilo. K narodeninám. Nikdy som dievčaťu darček nekupoval, takže netuším, čo by sa jej mohlo páčiť. Viem, že by mi na to povedala, nech si nerobím starosti, že jej stačí to, že som si na ňu spomenul. Ale mne to nestačí! Ja jej chcem dať darček, len momentálne nemám žiaden nápad... Čokoláda je príliš neosobná, kvety zvädnú... Mohol by som jej dať kvety v kochlíku, ale ako ju poznám, zabudla by ich polievať. Na oblečenie by som si nikdy netrúfol, veď ani neviem pomenovať všetky časti odevu, ktoré dievčatá bežne nosia.
Nápad som dostal, až keď som sa zamyslel nad Zokim a nad naším prvým rande. Rozhodol som sa, že si s Ami niekam zájdeme. Najlepšie by bolo, keby s nami išli aj Zoki a Karen. Tým by som jej určite spravil radosť. Vymyslieť kam pôjdeme, nebolo až také ťažké. Ami-chan má rada zvieratá, takže mi hneď napadla ZOO. Na našom malom ostrove, kde bývame, sa síce nenachádza, ale na pevninu to nie je zas až tak ďaleko, len nejakú hodinku cesty trajektom. Pozvem ich tam všetkých troch a o darček mám postarané. Bude to také... dvojité rande!
Bol som na seba hrdý, ako dobre som to vymyslel a hneď som volal Ami, či bude mať v sobotu poobede čas. Samozrejme, že som jej neprezradil kam pôjdeme, i keď vyzvedala ako len mohla. Povedal som jej, že ak sa Zokimu bude chcieť, pôjde s nami aj on. Vtedy zrazu obrátila tému na neho, ale nič som jej nepovedal. Nechcel som to riešiť cez mobil, veď ona je dosť inteligentná, dovtípi sa sama.
Hneď nato som zavolal aj jemu. Už som sa bál, že to nezdvihne, ale nakoniec som začul jeho neisté: "Haló?" Nemohol vedieť, kto volá.
"Ahoj Zoki..." len sa mi to zdalo, alebo môj hlas znel naozaj tak nervózne...? "Neruším?"
"Shiori?" znel prekvapene. Asi nečakal, že mu budem volať tak skoro.
"Ehh... Vec sa má takto... V sobotu má Ami-chan narodeniny. Netušil som, aký jej dať darček tak..." mimovoľne som si prehrabol vlasy, "mi napadlo, že by sme spolu mohli stráviť poobedie v ZOO. Ona, Karen, ty a ja," stíchol som a čakal na jeho odpoveď.
"Ja neviem... Rád by som išiel, ale... Neviem, či by na svojich narodeninách chcela práve mňa... Takmer ju nepoznám..." z jeho tónu som vycítil, že sa nechce vnucovať.
"Práve naopak, ona ťa pozná vcelku dobre a má ťa naozaj rada," určite som mu nechcel vešať na nos to, že si ho oťukala, keď mala podozrenie, že sa do mňa zamiloval. "Navyše, už som s ňou volal a potešila sa tomu."
"Aha, no..." zamrmlal niečo nezrozumiteľné, podozrivo pripomínajúce súhlas.
Vydýchol som si. Čo by som tam bez neho robil s tými dvoma hrdličkami?

Prišla sobota. Amine narodeniny. Presnejšie povedané, dvadsiaty piaty máj dvetisícpätnásť. Ale do takých podrobností zachádzať nemusíme. Prišiel som k Zokiho domu, aby som ho mohol vyzdvihnúť. S dievčatami sme sa mali stretnúť až v prístave.
Stlačil som zvonček a dvere mi otvorila stará pani s vlasmi zopnutými v drdole na temene.
"Dobrý deň," pozdravil som zdvorilo. "Som Zokiho kamarát... je doma?" odpoveď na moju otázku sa vo dverách objavila sama. Nedokázal som skryť úsmev, ktorý u mňa vyvolal samotný pohľad na hnedookého mladíka. Bol očarujúci... Chudučký, drobučký, ani dieťa, ani dospelý muž... S istou dávkou naivity vpísanou v tvári.
"Obá-chan, vravel som, že pôjdem otvoriť ja..." povedal trochu rozpačito a vyšiel von.
"Daj na seba pozor, Zoki-kun, neprechladni a vráť sa skoro..." pripomínala mu pani.
"Nebojte sa, postarám sa oňho," sľúbil som jej, kým chlapec vedľa mňa stačil otvoriť ústa.
"Nie som malé decko..." posťažoval si, keď sme sa vybrali k prístavu. Pohľadom sa mi vyhýbal a kráčal trochu ďalej odo mňa, akoby som ho mal každú chvíľu uhryznúť.
Využil som to a nenápadne si ho kútikom oka prezeral. Mal na sebe čiernu košeľu a obtiahnuté džínsy... yaaaay, kde mám tie vreckovky?!
Až teraz som si všimol, že čosi drží v ruke.
"Čokoláda. Pre Ami-senpai," vysvetlil, keď si všimol môj pohľad. Ktovie prečo mi ani nenapadlo, že by jej Zoki priniesol nejaký darček. No, ako som už spomínal, Ami-chan má rada sladké, takže sa určite poteší.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Mei-Mei | 14. srpna 2015 v 8:34 | Reagovat

Nyaaaaah, však víš, jak tuhle povídku miluju :333 Jedja, musím si rychle přečíst další díl :DD

2 Karin | 21. června 2017 v 18:50 | Reagovat

Jdu na další díl. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama