close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Blog je neaktivní!

Nový blog zde.

Testovací povídka pro naše adminky - 4.dil - Konec

14. srpna 2015 v 0:41 | Miu |  Testovací povídka pro naše adminky
A samozrejme na dve časti, lebo blog má svoje osobné nedoriešené problémy so znakmi... -_-



Čakali sme v prístave, za mojich neustálych pokusov nadviazať konverzáciu. Bol dnes totiž akýsi zamĺknutý, ale možno mi to robil naschvál, len aby ma trochu potrápil.
"Ty bývaš so svojou babičkou?" spýtal som sa. Podľa toho, ako sa oňho pri odchode starala, som mal pocit, že žijú sami.
"M-hm," kývol hlavou a sledoval moju zvedavú tvár. "Rodičia pracujú každý inde a nemajú na domácnosť čas."
Prikývol som, že rozumiem, veď čo iné sa dalo v tejto situácii urobiť, alebo povedať?
"A ty?" prekvapil ma jeho náhly záujem a jeho orieškové oči sa ku mne zrazu upierali s takou intenzitou, že som rozpačito zahabkal.
"Ja... eh... hm.. no, s rodičmi..." znelo to, akoby som sa nevedel rozhodnúť, a pritom to bola tak jednoduchá odpoveď. Som vážne rád, že nemám rozvedených rodičov, ani si neviem predstaviť, aký to musí byť pocit.
"Ahoooooj, Shio-kuuuuun!" začul som už z diaľky známy hlas. Svižným krokom si to k nám razila Ami-chan a hneď vedľa nej kráčala pôvabná Karen. Obe mali na sebe krátke letné oblečenie, lebo sa zdalo, že dnes bude celkom slušné teplo. Ledva sme sa stihli zvítať a Zoki už Ami-chan neisto podával ruku, aby jej mohol popriať k narodeninám. Druhú ruku, (tú s čokoládou) zatiaľ skrýval za chrbtom.
"Ja nehryziem!" zasmiala sa jeho obozretnému postoju. Zatiaľ čo jej Zoki hanblivo želal všetko najlepšie k narodeninám, ja som sa nenápadne presunul ku Karen. Nie som príliš na nadvezovanie nových priateľstiev, ale zdá sa, že ani ona nie je ten typ, tak som sa toho musel chopiť ja.
"Tak, ako sa ti páči v Japonsku?" začal som jej tykať, vykanie by vytváralo zbytočnú zdržanlivosť.
Tmavovláska ku mne obrátila svoju pozornosť.
"Myslím... veľmi sa to tu nezmenilo, za ten čas, čo som bola preč..." zhodnotila. Neviem čo čakala, veď nebola v Amerike desať rokov...!
"Ale ani Ami-chan sa nezmenila, a za to som naozaj vďačná," s akousi nostalgiou sa zahľadela na dievča drobnej postavy, ktoré práve ďakovalo Zokimu za čokoládu. Mimovoľne som si pomyslel, že by spolu tvorili roztomilý pár...
"No poďte, vy dvaja, na gratulácie bude ešte času dosť. Hlavne, nech nám neutečie trajekt," súril som ich. Vážne som žiarlil? A tak neopodstatnene... Ja som sa už asi úplne zbláznil.
Vstúpili sme do luxusnej lode, ktorá nás mala odviesť na pevninu. Bol som rozhodnutý, pripraviť im dokonalý deň, keď už ma nenapadol žiaden lepší darček.
"Hej, Shio-kun, kam pôjdeme?" vyzvedala Ami, keď sa trajekt pohol a my sme sedeli vo vnútri pri stolíku. Zatváril som sa tajomne a pokrútil hlavou, že nič neprezradím.
"Pfff..." odfrkla si urazene a mávla rukou v geste - kašlem na teba. Karen sa tomu pousmiala, pričom očami striedavo prelietala medzi mnou a plavovláskou, akoby nad voľačím dumala.
"Zoki-kuuuun?" zažmurkala naňho Ami zvodne a všetci sme sa tomu jej výrazu museli zasmiať. Nevyzvedala však ďalej, jednak by jej nepokazil prekvapenie, a jednak by si ho nenechala pokaziť ani ona sama. Opustil som stolík a zamieril k baru, aby som našej štvorici doniesol niečo na pitie. Karen si poprosila o jemne sýtenú minerálku a Zoki s Ami chceli obaja colu. Už zase, obaja majú radi malinovú zmrzlinu a vybrali si rovnaký nápoj... Z nepochopiteľných dôvodov ma to udivovalo.

"Môžete otvoriť oči," zavelil som pred vstupom do ZOO. Pre istotu sme obom dievčatám zakrývali zrakové orgány, aby už z diaľky nezistili, kam to ideme.
"Jupí!" Ami sa rozžiarili oči a šťastne objala Karen okolo pása. "Pôjdeme do ZOO!" až potom si uvedomila, čo robí a trochu rozpačito ju pustila. Nezdalo sa však, že by čiernovláske jej počiny vadili. Zaplatil som za lístky a vstúpili sme do areálu Zoologickej záhrady.
Prechádzali sme pomedzi ohrady, klietky, teritóriá a ja neviem čo všetko ešte. Karen veľa fotila, Ami-chan sa prihovárala zvieratám a mne stačilo, že je pekné počasie a smiem kráčať vedľa Zokiho. Rozmýšľal som, že by som ho chytil za ruku, ale prechádzajúc okolo tigrov, levov a iných mačkovitých šeliem, som si to radšej rozmyslel. Nerád by som, aby na mňa nejakého z nich poštval. Preto som vedľa neho len kráčal a díval sa naňho.
"Čo chceš?" nevydržal to a zastavil sa.
"Čo?" spýtal som sa veľmi inteligentne. No čo, na jar, keď začínajú teplá, moja mozgová kapacita klesne o päťdesiat percent. Je to dôvod, prečo som sa tak náhle zamiloval do Zokiho?
"Pýtam sa ťa, prečo sa na mňa stále tak pozeráš," mračil sa na mňa ten roztomilý hnedovlások. Nech sa na mňa neuráža, ja predsa nemôžem za to, že je tak zlatý aj keď sa hnevá... Nenápadne som sa poobzeral. Všade ľudia... čo už, vykašľať sa na nich. Veľmi rýchlo som sa k nemu sklonil a skôr, ako mu došlo, čo robím, som mu venoval krátku pusu na pery.
"Zbláznil si sa?!" mal som pocit, akoby sa Zoki nevedel rozhodnúť, či má kričať, alebo radšej šepkať. "Čo ak by nás tu niekto spoznal?!" to bolo veľmi nepravdepodobné, práve sme sa totiž nachádzali hodinu cesty loďou od nášho rodného ostrova. To by musela byť sakra náhoda, aby sme tu niekoho stretli.
Zoki pohodil hlavou a pridal do kroku, aby dobehol dievčatá, ktoré už boli niekoľko metrov pred nami. Ami-chan sa na mňa obzrela a nenápadne spomalila, aby sa od nich oddelila a pridala sa ku mne.
"Tak čo, Shio-kun, ako napreduje váš vzťah so Zokim?" vedel som, že sa skôr či neskôr spýta.
"Hm... pýtaš sa ohľadom tej našej sprchovej bozkávačky?" zatváril som sa ľahostajne, i keď vovnútri mňa to vrelo už len pri tej spomienke. Bolo to tak úžasné... Zokiho mokré telo, pritískajúce sa ku mne...
Z myšlienok ma vytrhol Amin nechápavý pohľad, dokonca si prestala všímať zvieratá a zostala stáť na mieste. V tichu, ktoré medzi nami zavládlo, som jasne počul zvonivý smiech Karen a Zokiho od klietok s opicami.
"Nespomínal som ti?" bolo tak ťažké, povedať to neveriacky, keď sa mi kútiky chveli z tej Aminej ohúrenej grimasy.
"Yoshiaki Shiori, už aj mi povedz, čo sa medzi vami stalo! Začínam sa v tom strácať," pohrozila mi prstom. Radšej som jej to stručne vysvetlil, ešte kým stihla bežať za Zokim a spytovať sa jeho.
"Yaaaaay! Takže spolu chodíte?!" poskočila si a mne sa takmer vlasy postavili dupkom z toho, ako nahlas to vykríkla. Nešlo o cudzích ľudí, ale o to, že keby to počul Zoki, domyslí si, o čom sa bavíme. A to už by na mňa naozaj poštval aspoň tie opice...
Poobzerali sme si šelmy, všetky možné bylinožravce, hady, vtáky... až sme sa nakoniec dostali do DinoParku. Tam boli vážne podarené pohyblivé napodobeniny dinosaurov a ľudia sa s nimi fotili. S výnimkou mňa. Ja proste neznášam byť zachytený na fotke, vôbec nie som fotogenický.

Keď už sme boli z toho nekonečného chodenia po slnkom vyhriatej asfaltke vyčerpaní, sadli sme si do malého bufetu a objednali si štyri veľké čapované kofoly. To sa nezdá, ale človeku medzi všetkými tými zvieratami veľmi rýchlo vysmädne.
"Takže..." začala opatrne Karen, "ako dlho už... spolu vy dvaja chodíte?"
Musím povedať, že som sa v prvom momente zľakol. Žeby videla, ako som Zokiho pred chvíľou pobozkal?! Až potom mi došlo, že sa pozerá na mňa a Ami...
"Čože?!" vykríkli sme zborovo a vyvalili na ňu oči. Zoki preletel pohľadom zo mňa na Ami a potom ich sklopil na dosku dreveného stola. Pripadalo mu to vtipné, počul som jeho tlmený smiech, ktorý sa snažil zamaskovať ako kašeľ.
"Karen-san, to je nejaký omyl, ja a Shio-kun spolu nechodíme!" bolo vidno, ako veľmi Ami-chan záleží na tom, aby to jej priateľka správne pochopila. "Ako si si to mohla myslieť?"
Karen pokrčila plecami. "Keď spolu chlapec a dievča dobre vychádzajú, každý si väčšinou začne myslieť, že je v tom láska."
Prevrátil som očami, takéto názory ma občas dokážu pobúriť, ale väčšinou sú len na smiech. Mal som chuť, vysvetliť jej, že nie každý musí mať záujem o opačné pohlavie.

Nadišiel príjemný osviežujúci večer. Vtedy mesto žije, všade sa hemžia ľudia a podniky sú rôzne osvetlené, aby prilákali zákazníkov. V každej uličke sa ozýva iná muzika. Tamto vyhráva tlupa ľudí so sláčikovými nástrojmi, tam zase sedí chlapec s gitarou. Milujem takúto atmosféru, možno práve preto, že ju zažívam výnimočne, len keď sa dostanem na pevninu a zavítam do mesta. Našli sme veľmi peknú reštauráciu, kam som sa ich rozhodol vziať na večeru. Videl som tie iskričky očakávania v Aminých očiach, keď nám priniesli šampanské a všetci sme si pripili na jej zdravie.
"Všetko najlepšie, Ami-chan, k tvojim devätnástinám... bože, ten čas letí... želám ti, samozrejme, veľa zdravia, šťastia," aké to originálne prianie, "hlavne veľa lásky," nenápadne som žmurkol na Karen, "a nech si aj naďalej taká veselá a láskavá ako doteraz."
"Shio-kuuuuuun!" vyskočila zo stoličky a objala ma. Ako je možné, že ju to moje otrepané prianie tak dojalo?
Jemne som ju postrčil k jej miestu, keď už sa zdalo, že nemá v pláne ma pustiť. Ponad plamienok červenej sviečky, ktorú nám zapálil čašník, som sa usmial na to najkrajšie stvorenie na planéte Zem. Na hnedovlasého chlapca, opierajúceho si svoju ostrú bradu o ruky. Úsmev mi opätoval. Tak nádherne a prirodzene, až sa mi z toho mimovoľne rozbúšilo srdce. Nechcem si nejako fandiť, ale môžem s radosťou skonštatovať, že nám dnes bolo všetkým príjemne. Aspoň tak sa zdá, keď si prezerám ich rozžiarené tváre. Ja som si to rozhodne užil.

S dobrou náladou sme nastúpili na trajekt. Bolo dosť hodín, tak snáď ma Zokiho babička neprerazí za to, že jej vnuka vediem domov tak neskoro. Predsalen, ešte nie je plnoletý...
Všetci štyria sme sa postavili ku zábradliu a sledovali, ako sa veľká nemotorná loď odlepuje od brehu a čerí temnú hladinu mora. Svetlá prístavného mesta sa postupne vzďaľovali a studený vzduch nám čechral vlasy.
"Shio-kun," zaťahala ma Ami za rukáv. "Chcem vám všetkým, a hlavne teda tebe, poďakovať za nádherný narodeninový ďeň. Bolo mi s vami úžasne," všetkých nás objala.
"Určite si to ešte zopakujeme," žmurkol som na ňu. Kútikom oka som zazrel, ako sa Karen zachvela zimou, no kým som stihol čokoľvek povedať, Ami ma predbehla.
"Ideme si sadnúť dovnútra na kávu," chytila čiernovlásku za lakeť a pobrala sa s ňou dovnútra. Obrátil som sa k Zokimu, stále sa opierajúcemu o zábradlie. "Nie je ti chladno? Nechceš ísť aj ty dovnútra?"
Pokrútil hlavou. "Kľudne choď, ak je ti zima, ja by som tu ešte chvíľu zostal..." pošepol, neodtrhnúc oči od strácajúcich sa svetiel v diaľke. Na palube už okrem nás dvoch nikto nebol, všetci cestujúci pozaliezali do tepla.
Vyzliekol som si mikinu a prehodil mu ju cez plecia. Pousmial som sa, keď som si uvedomil, že to bola len zámienka, aby som sa ho mohol dotýkať. Aj napriek vetru mi bolo dosť teplo, stačilo, aby som stál vedľa neho a krv sa mi v tele rozprúdila závratnou rýchlosťou.
Len som tam stál, tesne pri ňom, počúval šumenie vody a vdychoval slaný morský vzduch. Zrazu ku mne obrátil tvár a ja som nečakane ucítil jeho horúci dych na líci. Za boky som si ho pritiahol bližšie a otočil tak, aby sa chrbtom opieral o zábradlie. Obe ruky som mu uväznil v tých mojich. Bola už úplná tma, takže mi nemohol vidieť do tváre, ale určite mu došlo, čo s ním chcem práve teraz robiť. Nečakal som, či sa začne brániť a zvedavo som našiel jeho ústa. Len som sa o ne jemne obtieral a po chvíli mu pohladil spodnú peru jazykom. Počul som, ako sa mu v tom momente zrýchlil dych. Potešilo ma to. Chcel som počuť viac, a tak som otvoril ústa a začal ho dravo bozkávať. Naše jazyky navzájom skúmali ústa toho druhého a ja som bol až prekvapený z toho, ako môže takýto bozk človeka vzrušiť. Rukami som mu prechádzal po chrbte a celým telom sa tisol viac k nemu. Jeho slabé vzdychy však mizli v mojich ústach, tak som sa rozhodol presunúť sa inam. Sklonil som sa k jeho kľúčnym kostiam a najprv mu len vydýchol na krk. Zachvel sa a mimovoľne sa pokúsil odtiahnuť. Vystrčil som špičku jazyka a pošteklil ho ním. Zostal stáť ako socha a ani sa nepohol. Vedel som, že je to moja šanca a tak som sa prisal k jeho krku. Konečne mu ušiel ston, ktorý nedokázal dlhšie zadržiavať. Zrazu ma posadla túžba, dostať z neho čo najviac týchto vzdychov a stehnom som mu úmyseľne zatlačil na rozkrok, aby vedel, kam tým smerujem.
"To neurobíš," odtiahol sa odo mňa.
"Prečo si myslíš?" jasné, že ho tu nemienim znásilniť, zase blázon nie som, ale prečo si myslí, že by som mu nezašiel rukou do nohavíc? A nie len rukou...
Zložil som si okuliare a strčil si ich do vrecka, aby mi neskôr nezavadzali.
"Lebo Ami-senpai a Karen-san sedia vo vnútri, neďaleko od nás a mohli by kedykoľvek prísť," vysvetlil mi. Tak, pre mňa to zas až taký problém nebol, mám rád riskantné veci. Nie priamo adrenalín, ale trocha napätia nezaškodí.
"Myslíš?" spýtal som sa zvádzavo a zablúdil medzi jeho stehná rukou. Využil som moment prekvapenia, kľakol si a rozopol mu zips na nohaviciach.
"Z-z-zbláznil si sa, alebo čo?!" nemusel som ani vidieť na to, aby mi došlo, že je celý červený. Nemohol sa odo mňa ani vzdialiť, to, ako som mu kľačal pri nohách mu znemožňovalo únik. Zašiel som mu prstami pod spodné prádlo a začal rukou pohybovať.
"Si... si idiot?! Prestaň blbnúť! Uvedomuješ si, kde sa nachádzame?!" a je to tu zase, presne ako v ten deň v sprchách... Opäť na mňa kričal. Kričal, ale keď som mu stiahol nohavice aj spodky až ku kolenám, takmer sa nebránil. Nemôžem uveriť, že sa chystám vziať mužské prirodzenie do úst... Je to taký... zvláštny pocit, ale zároveň ma to akosi láka.
"Hej!" pokúsil sa navliecť si späť svoje oblečenie. "Niekto príde..."
Nedovolil som mu to a radšej si rýchlo strčil jeho vzrušený penis do úst.
"Shiori, ty si... hhh..." zavzdychal a zachytil sa zábradlia. Zrejme mi chcel vynadať, ale už sa na to proste nezmohol. Začal som hlavou pohybovať a musím povedať, že ma to sakra vzrušovalo. Chcel som mu dopriať čo najväčšiu slasť, tak som sa s ním jemne pohrával, občas som použil aj zuby. Cítil som, že je z môjho dráždenia tvrdý ako kameň. Dobre, že na palube bola taká tma, že aj keby niekto prišiel, nemal by šancu nás vidieť. Konečne som mohol počuť vzdychy môjho mena z jeho úst. Bolo by tak skvelé, prehovoriť ho, aby u mňa zostal na noc... Ale dnes to nešlo, doma ho čaká babička. Mal by som si získať jej dôveru, ak chcem, aby so mnou Zokiho ešte niekedy niekam pustila.
"Shi-o-ri..." predralo sa mu medzi pery a ja som vytvoril v ústach silný podtlak.
"Už bu-" nedopovedal, chytil ma za ramená a silno od seba odstrčil. Skôr ako som si uvedomil, čo sa deje, zastonal, zaklonil hlavu a biela tekutina postriekala drevenú podlahu.

Vrátil som sa dovnútra lode, aby som nenápadne zohnal servítky. Mali by sme po sebe aspoň zahladiť stopy, i keď v tejto tme by si nikto nič nevšimol. Cestou som prechádzal okolo mäkkej lavičky, na ktorej sedeli Karen a Ami. Usmial som sa. Obe spali, hlavami sa opierajúc jedna o druhú, a keď som prišiel bližšie... všimol som si, že sa pod stolom držia za ruky.
Všetko najlepšie, Ami-chan... pomyslel som si pre seba a vrátil sa za Zokim na palubu. Je mi jasné, že najväčším darčekom pre Ami je čas strávený s jej láskou. S tým sa nejaká ZOO nemôže porovnávať.

"Tak..." stál som so Zokim pred dverami jeho domu a už pol minúty čakal, čo z toho chlapca vypadne. Zdalo sa, že dlho váha, čo povedať. Bolo mi jasné, že aj tak nakoniec rýchlo zapadne do domu, je proste príliš hanblivý...
"Vďaka za pekný deň, naozaj som si to uží...val," v strede posledného slova sa zadrhol, lebo si zrejme spomenul na to isté, na čo ja. A to na tú časť večera, ktorú si užíval asi najviac. Mal som čo robiť, aby som sa nezačal smiať.
"Prestaň! Nenarážam na to, hovorím o čase strávenom s Ami-senpai, Karen-san a... s tebou," zvážnel a ja tak isto.
"Aj ja ďakujem... Som rád, že som mohol byť s tebou," vo svetle pouličnej lampy som sa mu zahľadel do očí.
"Tak teda... zas niekedy... nabudúce," rozlúčil sa, no tesne predtým, ako za sebou zavrel dvere sa ešte obrátil a pobozkal ma na pery. To už bolo naňho asi vážne príliš a s tvárou červenou studom sa stratil v dome.
Neveriacky som sa dotkol svojich úst. To bola prvá pusa, ktorú mi venoval sám od seba... A postarám sa o to, aby nebola posledná.
"Nabudúce," zopakoval som si jeho slová a s ľahkým srdcom sa pobral domov.

--------------------------------------------------------------------

Viem, je to neuzavreté, ale aspoň si každý môže predstaviť pokračovanie, aké by sa mu páčilo najviac :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Mei-Mei | 14. srpna 2015 v 9:03 | Reagovat

Nyaaaaah, dokonalý! :33 Ale vážně, já z toho nemůžu xDDD

2 ayu-chann | E-mail | 18. srpna 2015 v 12:16 | Reagovat

skvelý dej, skvelý koniec :) a to si tolko otalala. xD

3 Karin | 21. června 2017 v 19:35 | Reagovat

Krásné. :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama