close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Blog je neaktivní!

Nový blog zde.

Otrok zlého svedomia 2

11. září 2015 v 18:20 | Miu |  Otrok zlého svedomia
Tak, napísala som pre vás druhú kapitolu :) Dúfam, že vás tá prvá neodradila... A ak vám je ľúto, že to nie je SasuNaru, nezúfajte, aj to bude, ak mi nič neskríži plány. A prečo je táto poviedka ItaNaru?
Sasuke je zmrd -_- Nesmierne sexy, ale zmrd... A Itachi je taký obetavý... :33 Proste ho musím aspoň raz párovať s Narutom ^^




Vykročil som tmavou uličkou, v záujme dostať sa domov. V hlave sa mi prevaľovali Itachiho slová.
Som ti nadosmrti zaviazaný za to, čo všetko pre Sasukeho robíš...
Pre Sasukeho? Keby tak vedel, že to v skutočnosti robím hlavne preňho...
Milujem ho od prvej chvíle, čo som ho spoznal, i keď vtedy bol úplne iný ako teraz.
Mal oveľa detskejšie črty, nemal kruhy pod očami a nebol taký vážny... Veľa sa smial, veľa podpichoval svojho brata...
Lenže tragédia, ktorá Sasukeho dostala do najtemnejšej depresie, Itachiho zocelila a prinútila v priebehu veľmi krátkej doby úplne dospieť, aby sa mohol už vo svojich dvadsiatich rokoch začať starať o pätnásťročného brata. Odvtedy ho milujem ešte viac. To, s akou láskou sa o Sasukeho stará ma dostáva do kolien. Núti ma to želať si, aby som raz bol ako on.
Všetkého sa vzdal - školy, slobody aj svojho bezstarostného mladíckeho života, len aby vychoval Sasukeho. Tvrdo pracuje a snaží sa ich oboch uživiť. Má to s ním ťažké, ale zvláda to, hoci sa Sasukeho správanie značne zhoršuje. Sasuke začal flákať školu, kašľať na hygienu, prestal jesť, potom mal problémy s alkoholom a nakoniec... drogy. K psychológovi chodiť odmietal a Itachi ho nechal, lebo veril, že keď sa bude snažiť, jeho problémy časom odoznejú. Zatiaľ sa však len zhoršovali.
Sasukeho pocit viny rástol...

"Môžem za to ja! To kvôli mne sa už nevrátili..." To mi Sasuke povedal ešte v dobe, keď sa so mnou o svoj smútok, trápenie či radosť delil. Keď sme si hovorili všetko. Teda, takmer všetko...
"Tesne predtým, ako rodičia odišli, sme sa strašne pohádali. Bola to naša najhoršia hádka v živote. Nikdy predtým som na nich nekričal tak, ako vtedy... Posledné slová, ktoré som im venoval, boli: Už sa ani nemusíte vracať!
...A oni sa naozaj nevrátili. O tej masovej havárii sa potom písalo v novinách. Zahynulo nespočet ľudí... Medzi nimi aj naši rodičia. A posledné slová, ktoré počuli od svojho mladšieho syna, boli povedané v obrovskom hneve... Ja som im to privolal. Nebyť toho, ešte by tu boli..." po tomto priznaní to už Sasuke nevydržal a rozvzlykal sa. Nefalšovane a zúfalo.
Nikdy viac som z neho podrobnosti neťahal, videl som, akú mu to spôsobuje bolesť...
Všetci vedia, že to nebola jeho chyba. Nehody sa dejú a to, čo im Sasuke vtedy povedal s tým nemalo nič spoločné. Jediný, kto tomu neveril, bol on sám.
Viem, že kvôli tomu máva nočné mory... Občas, keď má trochu veselšiu chvíľku, ma prosí, aby som pri ňom zostal na noc. Vtedy pomaly nespím, len strážim jeho spánok a vždy, keď sa mi zdá, že ho prenasledujú zlé sny, zobudím ho.
Vytiahol som z vrecka mobil a zavolal ružovovláske. Zodvihla to takmer hneď a ja som nepochyboval, že nedočkavo čakala, kedy sa ozvem.
"Sakura? Je v poriadku. Ale vraj mal v sebe heroín. Áno. Ja viem. Itachi sa o neho postará, neboj sa... Dobrú noc."
Viem, že Sakura Sasukeho miluje. Keď bol ešte v poriadku, vždy sa s ním len hádala, ale odkedy je na tom Sasuke zle, veľa sa pre neho snaží robiť.

Nasledujúcich niekoľko dní sa Sasuke v škole vôbec neukázal, ale nijak ma to nevyvádzalo z miery. Itachi si ho chcel určite nejakú dobu nechať doma, po tom zážitku s drogami...
Chcel by som Itachiho znovu vidieť... Mohol by som navštíviť Sasukeho, zistiť ako sa má a doniesť mu prebraté učivo. Neviem síce, v akom bude práve duševnom rozpoložení, ale skúsiť to môžem.
Rovno zo školy som zamieril k ich domu a aj napriek tomu, že mám kľúče, som zazvonil. Prišlo by mi hlúpe, len tak tam vojsť ako do vlastného domu. Tá výsada patrí len do kategórie vážnych situácií.
"Ahoj Naruto," zdalo sa, že Itachimu sa rozžiarili oči, keď ma zbadal a mne sa šialene rozbúchalo srdce. "Dúfal som, že dnes prídeš."
Vážne? Dúfal, že prídem? Ukľudni sa, Naruto...
"Chcel som ísť nakúpiť a nebol som si istý, či je dobrý nápad, nechávať Sasukeho samého doma, takže tvoja návšteva prišla v dobrom načasovaní."
Moje šťastie zase o trochu pokleslo, no vzápätí som sa v duchu zasmial na svojom naivnom dúfaní. Itachi moje city nikdy opätovať nebude, s tým som sa predsa zmieril už dávno! Je to dobrý človek, takže nepochybujem, že by to pochopil, ale... Nemôžem mu len tak zavesiť na nos, že ho milujem. Má teraz sám dosť vlastných problémov a ja by som bol obyčajný sebec, keby som mu k tomu pridával niečo ďalšie. Máme jeden spoločný cieľ, ktorého sa musíme držať a to je - dostať Sasukeho do normálneho stavu. Obdivujem Itachiho neochvejnú dôveru v to, že sa nám to vôbec niekedy podarí...

Vystúpil som po schodoch na druhé poschodie a zaklopal na dvere Sasukeho izby. Žiadna odozva, ale na to som bol za posledné mesiace už zvyknutý. Proste som si otvoril dvere a vošiel. Nič sa tam nezmenilo, izba bola rovnako zariadená ako pred polrokom. Chýbalo tu však niečo veľmi dôležité. Niečo, čo neviem tak presne pomenovať. Akoby bola opustená a nikto v nej už dlhú dobu nebýval. Všade bol dokonalý poriadok, až to v človeku vyvolávalo pocit úzkosti...
"Ahoj Sasuke. Ako ti je?" klasická otázka... Keď sa nad tým tak zamyslím, už ten prístup, ktorý k nemu za posledné mesiace všetci prechovávajú, ten tichý hlas, ktorým ho oslovujú, akoby sa ho báli... to naňho musí pôsobiť poriadne deprimujúco.
"Nič mi nie je," povedal mrzuto. Sedel na posteli a civel do okna. Do potemnetého okna, vonku sa totiž práve zaťahovali mračná.
Rozhodol som sa tému "heroín" nerozoberať, ani to nijak nepripmínať.
"Doniesol som ti učivo, ktoré sme preberali tento týždeň," snažil som sa v ňom vyvolať aspoň nejaké emócie. Nemo prikývol a neprestával sa dívať z okna. Trochu ma to sklamalo... Má toho do školy čo doháňať a on si ani raz neposťažuje.
"Zahráme si spolu nejakú hru?" navrhol som mu.
"Nemám na to náladu," bola jediná odpoveď.
"Tak teda... pozrieme si spolu nejaký film?"
Pokrčil ramenami.
"Tak niečo vyber," pokúsil som sa ho zapojiť. Opäť len pokrčil ramenami. To nemalo židny zmysel...
Povzdychol som si. "Pozri sa, Sasuke. Viem, že stratiť rodičov je nepredstaviteľne ťažké," keď som to povedal, trochu ním trhlo a konečne sa na mňa pozrel. Viem, že je veľmi nešetrné, takto mu to pripomínať, ale mali by sme sa k nemu konečne začať správať prirodzene a nechodiť popri ňom po špičkách. Ani jemu to nemôže byť príjemné.
"Ale si silný, musíš sa s tým vyrovnať. Je mi jasné, že ťa trápi, čo si im vtedy pred odchodom povedal, ale pochop, oni by si neželali, aby si sa takto sužoval. Nebola to tvoja-"
"Sklapni!" prerušil ma krikom. Vyvalil som naňho oči. Tak trochu z rozhorčenia, lebo ešte nikdy sa na mňa tak škaredo nepozrel, ale hlavne z údivu, že sa mi z neho konečne podarilo dostať nejakú normálnu reakciu.
"Ty o tom nevieš vôbec nič! Ako môžeš niečo také vôbec povedať?!" spustil, no akoby sa mu zrazu minuli slová. Vzal perinu a skryl sa pod ňu. V ten deň so mnou už neprehovoril, ale ja som mal z nepochpiteľných dôvodov trochu lepšiu náladu. Už tak dlho som ho nepočul kričať... Mlčky som pri ňom sedel a počúval kvapky dažďa, dopadajúce na okno. Celkom, akoby sa nálada počasia zladila s tou Sasukeho.

Potichu som opustil jeho izbu, práve keď sa Itachi vrátil z obchodu. Dlhé čierne vlasy mal mokré od dažďa a v každej ruke zvieral igelitku s potravinami.
"Trochu sa rozpršalo," usmial sa. "Dáš si čaj? Alebo... nechceš zostať aj na večeru? V tomto počasí ťa domov aj tak nepustím," jeho hlas bol hravý, ale kdesi hlboko bolo počuť ten nezamaskovateľný podtón smútku. Keby som mohol, spravil by som čokoľvek, aby som ho odtiaľ vymazal. Bolo mi však jasné, že to nejde tak ľahko... Ak chcem urobiť šťastným Itachiho, musím sa starať o jeho brata.
"Rád," odvetil som. Vymanili sme si tak nejak chápavý úsmev. Ani jeden z nás nechcel byť sám... Nie po tom, čo sme si momentálne prežívali. Ja môžem byť s rodičmi či s kamarátmi... Zatlačiť Sasukeho do úzadia, nechať oboch bratov napospas svojmu osudu, ale... to nedokážem. Je mi lepšie tu, hoci v smútku, ako pri veselých kamošoch. Už nedokážem byť taký bezstarostný, aby som sa medzi nimi cítil dobre. Navyše, ak by sa mi aj podarilo na chvíľu zabudnúť na skutočnosť, precitnutie by potom bolelo o to viac. A Itachi to má stokrát ťažšie. Nemôže pred psychickými problémami svojho brata len tak utiecť. Nemá kam. Ani hodiť Sasukeho do decáku by nedokázal. Nie, ak by to nebolo to najlepšie, čo by pre neho mohol spraviť.
"Je ti niečo?" oslovil ma opatrne, keď som zostal dlhšie len ticho sedieť, zatiaľ čo on sa chystal pripraviť večeru.
"Eh... Nie, to len..." nemusel som pokračovať. Rozumel mi. Itachi vždy každého chápal. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že ľutuje aj mňa, že si to všetko musím prežívať s nimi. Ale tak to nie je, ja nemusím.
"Poď sem," povedal, roztiahol ruky a jeho objatie bolo tak neskutočne lákavé, že som sa neudržal a stúlil sa v jeho náručí. Akoby zo mňa razom sňal všetok strach a zostala len otupenosť a pocit bezpečia. Už tak dlho ma nikto takto neobjal... Akoby mi tým hovoril, že nech je to teraz akokoľvek, neskôr bude všetko v poriadku. Mal som chuť, spýtať sa kedy, ale bolo mi jasné, že na to nepozná odpoveď ani on.
Stačilo pár sekúnd a moja predstavivosť sa spustila na plné obrátky. Zrazu som nedokázal upokojiť srdce, ale čo bolo horšie, ani dych. Vydýchol som ústami, lebo nosom to začínalo byť nedostatočné a zhrozil som sa, ako vzrušene to znelo. Akoby som práve dobehol maratón! Takéto strápnenie som si pred Itachim nemohol dovoliť a aj napriek tomu, že celé moje telo protestovalo, som sa odtiahol.
Ďalšiu polhodinku som pozorne sledoval, ako starší Uchiha zručne pripravuje večeru. Najprv plátky kuracieho mäsa obalil v múke, vajíčku a strúhanke a nakoniec ich hodil na rozpálenú panvicu.
Má tak šikovné ruky...
To, čo ma na jeho vzhľade fascinuje asi najviac, je drobná vráska, tiahnuca sa od kútikov jeho očí, cez líca... Pôsobí na ňom tak roztomilo, hlavne, keď sa usmieva. Ďalšia vec, nad ktorou sa uňho musím rozplývať, sú jeho dlhé, husté čierne vlasy.
"Hm?" otočil sa na mňa a keď videl, kam smeruje môj pohľad chytil svoj tmavý cop na okamih do dlane. "Áno, viem, mal by som to už ostrihať, že?" zasmial sa.
V duchu som sa zhrozil. "To nie! Chcem povedať... Je to na tebe, ale všetci sme na to už zvyknutí, takže..." snažil som sa to nejako zakecať.
"Rozumiem, chceš povedať, že sa ti to na mne páči. Tak dobre, keď inak nedáš..."
Obaja sme sa zasmiali, no ten smiech netrvla dlho a ustal prirýchlo. Ťažoba na nás doľahla a zadusila aj tú iskru veselia, ktorú sa nám podarilo vykresať.

Hneď v pondelok sa Sasuke opäť ukázal v škole. To bolo dobré znamenie. Mal na sebe čisté a vyžehlené oblečenie, čo bolo jasnou známkou toho, že naňho Itachi zodpovedne dozerá.
Ja som sa rozhodol trochu zmeniť prístup a zasvätil som do toho aj Sakuru. Tá sa chvíľu neisto zdráhala, no nakoniec ma v tom podporila. Začali sme Sasukemu viac dôverovať a menej ho kontrolovať. Ako za starých čias. Akoby bol úplne v poriadku. Bolo to oveľa ťažšie ako sa zdalo, lebo moje podvedomie už bolo tak zvyknuté, starať sa o Sasukeho, že som to nemohol ovplyvniť. Stačilo, aby bolo vonku len trochu chladnejšie a moje prvé myšlienky boli: je Sasuke dosť teplo oblečený? Nebude mu zima?
No nakoniec som sa nejako premohol a začal sa k nemu chovať prirodzene. A ono to naozaj fungovalo. Sasuke bol v škole celkom v pohode a dokázal s ľuďmi normálne vychádzať. Aj on sa tváril, akoby žiaden problém neexistoval. Síce sa nijako nezapájal do rozhovorov, ani sa aktívne nehlásil na hodinách, ale keď sa ho niekto na niečo spýtal, odpovedal. Jasne a stručne. Len so mnou sa začínal baviť ako tak normálne a to aj o vážnych veciach. Jediné, o čom sa so mnou nebol ochotný rozprávať, boli jeho vlastné problémy.
"Naruto, už to nerieš. Je to tak, ako to je a ty to nezmeníš," to bola veta, ktorou ma vždy odbil. To bolo na jeho pomery ešte dobré, mám totiž taký pocit, že so Sakurou sa nerozpráva vôbec.
Pokoj pretrvával niekoľko dní a hoci sa zdalo, že sa konečne všetko urovnáva, mne to skôr pripadalo ako ticho pred búrkou. Nie, že by som bol paranoidný a za každým zlepšením videl katastrofu... Ale vždy si túto možnosť pripúšťam, aspoň pre istotu.
Možno preto som ho neprestal vyzdvihovať ráno do školy a poobede odprevádzať až domov. Navyše to bol spôsob, ako sa aspoň na chvíľu stretnúť s Itachim. Síce sme vždy stihli prehodiť len zopár slov, no aj tie prispievali k tomu, že som bol schopný vydržať ďalší deň školy.
Vydýchol som si, keď konečne nastal víkend. Až neskôr mi došlo, že predčasne...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 ivana-chan | 11. září 2015 v 20:01 | Reagovat

no super ten koniec som zvedava co sa sasukemu zase stalo. bola naozaj velka nahoda ze ked sa sasu s rodicmi pohadal oni zomzeli ale preco mam pocit ze to nieje vsetko.......
chudak sasu som zvedava ako to vsetci spolu zvladnu

2 Mei | 11. září 2015 v 20:16 | Reagovat

...
...
...
...
Aaaaargh! Děláš si ze mě prdel?! Ale správně jsi napsala, že je Sasuke zmrd :DD

3 Bina | E-mail | 13. září 2015 v 10:53 | Reagovat

KDY-BUDE-DALŠÍ-DÍL??? Zajímavá povídka. Líbí se mi, ale teď jsem neskutečně napnutá na další díl. :-)

4 Miu | Web | 15. září 2015 v 20:52 | Reagovat

[3]: No, neviem... Nevedela som, či je o ňu záujem, ale keď je, pokúsim sa, aby bola čo najskôr :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama