close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Blog je neaktivní!

Nový blog zde.

Otrok zlého svedomia 4

30. září 2015 v 17:53 | Miu |  Otrok zlého svedomia
Ja viem, trvalo mi to straaašne dlho, ale máte tu ďalšiu kapitolu. Za toľké zdržanie môžu dve veci. Za prvé škola (s tým holt nič nenarobím) a moja lenivosť (za to sa ospravedlňujem O:-))
Prajem príjemné čítanie ^^



"Je to jednoduché, nechaj sa mnou viesť," poradil mi a pohol sa z miesta. Tvár mi zaplavila červeň, keď som mu prvýkrát stúpil na nohu.
"Prepáč... Ja vážne nie som na takéto veci," snažil som sa ho odradiť, no on sa len zasmial a pokračoval v pravidelnom rytme hudby. Nemal som na výber a pokračoval spolu s ním. Nemohol som sa ubrániť nutkaniu, neustále kontrolovať naše nohy, až kým ma nechytil za bradu.
"Dívaj sa človeku do očí, keď s ním tancuješ," upozornil ma, čím mi dokonale rozprúdil krv v žilách. Miesta, na ktorých sa ma dotýkal mi priam horeli.
Izbu zaplavovala príjemná žiara z kozubu a plamienky horeli aj v Itachiho uhľovo čiernych očiach. Nemohol som sa od nich odtrhnúť a ani som nechcel. Čaro tej chvíle bolo neopísateľné a ja som silnejšie ako kedy predtým pocítil, že všetko zlé je na niečo dobré. Keby bolo so Sasukem všetko v poriadku a našimi najväčšími problémami by boli úlohy do školy a práca, možno by som s Itachim nikdy netrávil toľko času, tak dobre ho nespoznal a nezamiloval sa doňho.
"Naruto..." jeho hlas ma prebral z myšlienok. "Ty si taký rojko. O čom stále snívaš?" vyzvedal.
"Tak rôzne," zahľadel som sa niekam za jeho rameno a počúval, ako pesnička, na ktorú sme tancovali, pomaly končí. "Aké by to bolo, keby bol Sasuke v poriadku. Aké by to bolo, keby..."
"Keby bolo keby, boli by sme v nebi. Nerozmýšľaj nad tým, aké by to bolo, ale ako by sa to dalo dosiahnuť. Pozri, máš tu u nás posteľ, môžeš tu prespávať kedy len budeš chcieť. Keby bolo na mne, požiadal by som ťa, aby si tu bol stále, ale to samozrejme nemôžem chcieť. Máš vlastnú rodinu a vlastné problémy..."
"Budem tu, Itachi, maximum času. Sľúbil som ti predsa, že ti so všetkým pomôžem. Rodičom to vadiť nebude. Sú to kresťania a podľa nich si máme všetci pomáhať," vysvetlil som mu.
"Majú pravdu. Hoci nechodím do kostola a netvrdím, že existuje nebo a peklo, ale v tomto s nimi súhlasím. Mali by sme si pomáhať. A verím aj tomu, že z toho Sasukeho spoločne dostaneme," povedal pevne.
"Naruto?"
"Hm...?" lenivo som otočil tvár k tej jeho, až ma prekvapilo, ako je blízko.
"Vďaka, že si tu so mnou," nečakane ma objal, pričom ma jeho dlhé vlasy pošteklili na krku.
"Ita-chi..." zaskočilo ma to a dych sa mi zrýchlil, no nakoniec som mu obtočil ruky okolo krku a to objatie si užíval.
Ani neviem, ako dlho sme tam takto spolu stáli a vzájomne počúvali dych toho druhého. Keď som si konečne ľahol na matrac v Sasukeho posteli, bolo už poriadne neskoro. Zaspal som takmer hneď, no mám pocit, že prešlo len niekoľko minút a zobudilo ma Itachiho nesmelé otvorenie dverí.
"Naruto... Spíš?"
"Deje sa niečo?!" prudko som sa posadil. Sila zvyku.
"Nie, všetko je v poriadku. Alebo aspoň v rovnakom stave ako pred niekoľkými hodinami. Ja len, že..." zahľadel sa na mňa trochu neisto, akoby chcel moju odpoveď ešte predtým, ako položí otázku. Problém bol v tom, že som bol rozospatý a vôbec som netušil, čo má na srdci.
"Nevadilo by ti, keby som si ľahol do Sasukeho postele? Nechcem byť v izbe sám," nehovorilo sa mu to ľahko, ale ja som mu úplne rozumel. Tiež ma samota tiesnila, kedykoľvek som pomyslel na Sasukeho v nemocnici...
"Samozrejme, že nevadilo," opäť som si ľahol a s privretými očami sledoval jeho vysokú postavu, ľahajúcu si na lôžko svojho brata.
Opäť som sa ponáral do spánku, keď som na svojej ruke ucítil nejaký dotyk. Itachi totiž spustil ruku zo svojej postele a preplietol si so mnou prsty. Úplne mi to vzalo dych.
Pokoj, Naruto, je to len prejav priateľstva a dôvery, nehľadaj v tom nič viac. Hoci by si veľmi chcel...
"Dobrú noc," zašepkal a mne z toho tichého hlbokého hlasu naskočila husia koža. Netušil som, že jeho šepot znie tak zmyselne...
"Dobrú."

"Ty sa sťahuješ?" spýtala sa matka, keď som sa tesne pred Sasukeho návratom vrátil domov a začal si baliť veci.
"Nie mami, tak by som to nenazval, ale Sasukeho stav sa nedávno dosť zhoršil a keďže som nechcel, aby ho dal Itachi do decáku, ponúkol som sa, že mu pomôžem. Asi tam budem dosť často prespávať a dohliadať..." zarazil som sa. Slovo dohliadať, znelo tak protivne. Akoby bol mladší Uchiha nejaké neposlušné decko. "Tráviť čas so Sasukem, aby nebol po škole sám. Itachi aspoň bude môcť pracovať na plný úväzok," vysvetlil som jej rýchlo a hodil do tašky niekoľko poskladaných tričiek.
"Nie je to nejak narýchlo?" spýtala sa červenovláska opatrne. Predsa len, jej jediný syn jej len tak oznámi, že odchádza... "Ako dlho to asi potrvá?"
Narovnal som sa a zadíval sa do jej neistých ustráchaných očí. Ešte nedávno by som asi povedal niečo typu: Kým Sasuke nedokončí školu, alebo kým si Itachi nenájde na výpomoc niekoho iného.
"Kým Sasuke nebude úplne v poriadku," zahlásil som pevne.
"Ale to môže trvať celé roky, alebo sa tiež môže stať-"
"On sa z toho dostane, mami, uvidíš. Nie je na svete jediný, komu umreli rodičia a určite tiež nie je jediný, kto cíti zbytočné výčitky svedomia. Musí sa z toho dostať," presviedčal som ju a sám neviem, kde som nabral toľkú istotu.
"Ja neviem zlatko. Čo si pamätám, tak Sasuke stále lietal v nejakom maléry, aj pred smrťou jeho rodičov."
"To bolo iné..." povzdychol som si, zadíval sa z okna a zaspomínal na všetky tie frajerské lapajstvá, ktoré Sasuke ešte pred necelým rokom vyvádzal.
Kde je teraz ten jeho odzbrojujúci úsmev...?

"Vitaj opäť doma, Sasuke," povedal Itachi slávnostne a odomkol dvere. Bol nadšený, že jeho brata konečne pustili z nemocnice a svojou náladou nakazil aj mňa.
Dom bol do detailu vyupratovaný, podlahy vyumývané, na stoloch nové obrusy. Teda, nie celkom nové, niektoré boli len zastrčené hlboko v skryni a našli sa až pri veľkom upratovaní, a niektoré som doniesol z domu, hoci sa na mňa mama pritom dosť zvláštne pozerala.
Obaja sme čakali, aká bude Sasukeho reakcia na celkovú zmenu zariadenia domu. Nie, že by sme to tu kompletne prerobili, skor len poprehadzovali nábytok a vymenili záclony na oknách, no i tak to tu pôsobilo úplne inak.
Sasuke však ani nezdvihol hlavu. Mlčky prešiel cez obývačku a vystúpil po schodoch, aby sa mohol ísť do svojej izby prezliecť.
Chvíľu sme s Itachim zostali bezmocne stáť a potom si sadli na kuchynské stoličky.
"Vôbec nič. Ani slovko..." povzdychol som si. Čakal som z jeho strany prekvapenie. Dokonca aj hnev by som veľmi dobre chápal, ale toto...
"Daj mu čas. Práve prišiel, chvíľu potrvá, kým sa dá trochu dokopy," utešoval ma Itachi a pohladil ma pritom po ruke.
Opäť mi celým telom prešla tá príjemná triaška z jeho dotyku, i keď mi bolo jasné, že je ku mne taký pozorný najmä z vďačnosti. Ešte šťastie, že si neuvedomuje, čo mi tými prejavmi citovej náklonnosti spôsobuje...
Netrvalo dlho a ukázala sa tu aj Sakura. Nechápal som, ako vedela, že Sasukeho pustili práve dnes. Už už som začínal veriť, že na tej ženskej intuícii niečo bude, keď som sa od Itachiho dozvedel, že jej volal.
"No čo? Vy traja ste predsa najlepší priatelia, nebolo by fér, nepovedať jej, že už je Sasuke doma," odvetil, keď som sa naňho zvedavo zadíval. Otázku, odkiaľ má jej číslo, som potlačil a vybehol na poschodie do Sasukeho izby, aby som ho zavolal na prízemie.
"Sasuke, poď dolu, práve prišla Sakura a..." zarazil som sa, lebo som naňho narazil, práve keď bol bez trička a mokré vlasy si sušil uterákom. Mohlo mi napadnúť, že sa bude chcieť najprv osprchovať.
"Eh..." nejak som nevedel nájsť slová. "Určite sa s tebou chce porozprávať a ostatne my s Itachim tiež," po vyslovení Itachiho mena sa trochu trhol a tvár mu potemnela, no bez protestov si na seba hodil tričko a zišiel do obývačky.
"Sasukeeeeee!!!" ružovovláska sa mu razom vrhla okolo krku, div ho nezhodila na pohovku. "Vieš koľko sa toho v škole udialo, kým si tam nebol? Mám toľko pikošiek," spustila bezstarostne. Bola s tým roztomilá. Na iných dievčatách mi takéto prehnané správanie prekáža, ale k Sakure to proste sedelo.
"Nechám vás, určite si máte čo povedať. Pripravím nám zatiaľ niečo na večeru," žmurkol na nás Itachi a taktne nás nechal so Sasukem osamote. V nemocnici s ním bol vždy, keď sa dalo, teraz sme boli na rade my.
Sakura sa rozhovorila a ja som so záujmom počúval tiež, keďže som v škole niekoľko dní nebol. V niektorých momentoch som sa musel naozaj smiať a ani opísať nedokážem, aký som bol šťastný, keď sa k nášmu veseliu pridal aj Sasuke. Dokonca sa rozhovoril, keď spomínal akýsi zážitok zo školského výletu a všetci sme na dlhé minúty zabudli na všetko zlé. Akoby sa starý dobrý Sasuke na chvíľu znovu vrátil...
"Sasuke, sľúb mi, že už nebudeš brať drogy!" chytila ho v jednom momente Sakura za obe ruky. Ani sa jej nečudujem. Chcela mať istotu a najlepšie bolo, vymámiť si od neho sľub, keď už bol tak dobre naladený. Ktovie, kedy sa opäť naskytne taká príležitosť.
Najprv som sa preľakol, že ho to naštve, uzavrie sa do seba a naša snaha o príjemnú atmosféru bude fuč. Odľahlo mi, keď som zbadal, že sa čiernovlások usmieva. Niekoľko sekúnd mlčal, akoby premýšľal, no nakoniec sa nadýchol.
"Sľubujem. Už žiadne drogy," povedal s pohľadom upreným do Sakuriných očí, akoby v tej chvíli boli jediné na svete. Aspoň ja som mal z toho pohľadu taký pocit. A zrejme aj Sakura, lebo sa začervenala, sklopila svoje zelené oči a rýchlo Sasukeho ruky pustila.
Myšlienky mi v hlave vírili ako suché listy za veterného dňa. To, čo sa tu práve odohralo, bolo skoro akoby medzi nimi dvoma práve preskočila iskra. Keď nad tým tak uvažujem, vôbec by nebolo zlé, keby sa Sasuke zamiloval. Konečne by mal pocit, že má pre čo žiť. Tak ako ja...
Zasnene som sa skrz pootvorené dvere zadíval do kuchyne, kde Itachi stál pri sporáku a tváril sa veľmi sústredene. Môj pohľad však po niekoľkých skundách vycítil a usmial sa na mňa.
"Večera bude za chvíľočku hotová," oznámil nám a prisadol si na pohovku.
"Tak ja už pôjdem domov, nech tu zbytočne nezaberám miesto," zdvihla sa ružovovláska s úsmevom.
"Neblázni, Sakura, rátal som s tým, že tu zostaneš a navaril som aj pre teba," vyvrátil jej to Itachi.
Kým sa tí dvaja dohadovali, pohľad mi padol na Sasukeho. Musel som sa zamračiť, lebo sa s ním stalo niečo zvláštne. Vo chvíli, keď jeho brat vstúpil do miestnosti, tie šťastné iskričky z jeho očí vymizli a zostal len zle skrývaný smútok. Úzkostne si pritiahol nohy k telu, akoby sa spolu s Itachim dostal do miestnosti aj studený vzduch. Ale to nebola pravda, jediné, čo sa k nám z kuchyne dostalo, bola príjemná vôňa večere.
"Jak je, Sasuke?" usmail sa na svojho mladšieho brata dlhovlások a ja som musel zas a znova obdivovať jeho nádherný úsmev. "Si hladný?"
Sasuke len neurčito prikývol a sklopil oči. Itachimu sa to nezdalo vôbec divné, pretože toto jeho správanie pokladal za normálne, lenže ja som to mohol porovnať s tým, aký bol Sasuke ešte pred niekoľkými minútami spokojný a bolo mi jasné, že niečo nie je v poriadku. Medzi nimi dvoma...
"Deje sa niečo?" spýtal sa ma Itachi. Vrátil som sa do prítomnosti a uvedomil si, že sa zamyslene mračím.
"Nie, nič," nahodil som presvedčivý úsmev a spolu s ostatnými sa pobral ku stolu. V ten večer som to nechal tak, usúdil som, že tá Sasukeho zmena nálady vôbec nemusela súvisieť s Itachiho príchodom do miestnosti. Lenže tieto moje pozorovania sa v ďalšie dni opakovali a už sa to nedalo prehliadať. Sasuke zostal ešte niekoľko dní doma a ja som bol s ním. Nechceli sme, aby musel začať chodiť do školy hneď po návrate z nemocnice. Sakura nám každý deň zodpovedne nosila prebrané učivo, aby sme neboli až tak pozadu. Sasuke bol vždy celé doobedie viac menej v poriadku, rozprávali sme sa, alebo pozerali filmy, lenže hneď ako prišiel Itachi z práce, niečo v Sasukeho vnútri sa preplo a on sa zavrel vo svojej izbe.
Keď už som si to všimol niekoľký raz, nedalo mi to a potichu som sa vkradol za Sasukem. Neklopal som, teraz už to bola naša spoločná izba.
Itachimu som nechcel hovoriť nič, kým si nebudem istý, čo je vo veci. Zbytočne by ho to rozrušilo.
"Sasuke, môžem s tebou hovoriť?" opýtal som sa potichu, sediac na svojom matraci. Čiernovlások sa ku mne otočil a prikývol na súhlas. Jeho tmavé oči ma zvedavo prevŕtavali.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa


Komentáře

1 ivana-chan | 30. září 2015 v 18:50 | Reagovat

boze naruto bol naozaj rozkosny ked s itachym tancovaly ked mu stupal na nohy a itachy bol zlaty ked za nim prisiel do izby s tym ze nechce spat sam a ked spustil ruku a prerlietol si s narutom prsty myslela som ze sa rozpustym proste zlaty.som rada ze sa sasu trochu spametal a to sakurine gesto a prosba ze nech neberie drogy a sasukeho nasledny suhlas ma vazne dojal snad sa do seba zamiluju a sasu najde zmysel zivita ale som maozaj zvedava co sa so sasukem deje ked tak reaguje na itychyho ze by mal stale vycitky ze ho pripravyl o rodicou a stale ma pre nim hamby alebo je v tom nieci ine.......

2 Kajuš | 30. září 2015 v 20:14 | Reagovat

Úžasné pokračovanie :33 prosím čoskoro ďalší diel..  Takto je to useknute :( to aby sa človek zbláznil Z nedockavosti :D

3 Mei | 30. září 2015 v 20:44 | Reagovat

A jako vždycky jde Mei předpovídat budoucnost...
Beztak je Sasuke do Itachiho taky zamilovaný a proto se mu vyhýbá. :D Nebo do Naruta, to by byla dobrá zápletka :33
ALE NE DO SAKURY! JEN TO NE! Sasíku, vzpamatuj se, chtěla tě zabít, vzpomínáš? Jak jste se potkali po Danzouově smrti, nah? Pamatuješ? Ale Naruto i Itachi tě milovali do poslední chvíle! ♥♥♥♥
x'D
Ach jo, někdy i říkám, jestli bych neměla raději začít psát nějakou povídku, než se zabývat sračkami jako je problematika mezi Sasukem, Sakurou, Hinatou a Narutem :''DDDD

4 Bina | E-mail | 2. října 2015 v 20:16 | Reagovat

Chci-ne, potřebuju se dozvědět, co se s nimi děje.

Krásná kapitolka...těším se na další :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama