Dopočula som sa o istej objednávke na pár ItaSasu, tak tu je ^^
Na priane pre: Bejangirl06
Tá yaoi scéna vážne nestojí za nič -_- ospravedlňujem sa...
PS: Gramatické chyby prosím ignorujte, je ich tam asi veľa.
Pár: ItaSasu
Čaká vás: Znásilnenie, incest
Typ: Jednorázovka
Sasuke vstúpil do kupé vlaku, v ktorom ho už čakali Naruto a Sakura - jeho dvaja najlepší priatelia. Boli jediní, kto spolu s ním opustil rodnú dedinu a nastúpil na internátnu školu v zahraničí. Práve teraz boli všetci traja na ceste domov, lebo školský rok sa skončil a začínali prázdniny.
"Konečne... Ko-ne-čne! Neverím, že som sa toho dožil. Vážení, s radosťou môžem skonštatovať, že nás čakajú prázdniny plné zábavy. Žiadne učenie," povzdychol si radostne blonďák, založil si ruky za hlavou a uvoľnene sa na sedadle rozvalil. Mali kupé sami pre seba, takže si to mohol dovoliť.
"Neviem, neviem, Naruto... Vieš predsa, koľko úloh nám dali na prázdniny," pripomenula mu neisto ružovovláska. Ona sama v tomto bola veľmi zodpovedná.
"Ale prosím ťa," mávol rukou Naruto. "Nekaz mi náladu už takto na začiatku leta."
"Ja len, že... čo ti povedia rodičia na tie tvoje známky?" zdalo sa, že si oňho Sakura robí vážne starosti.
"Naši to tak neriešia. Vedia aký som. Veď som neprepadol, tak je všetko v poriadku. Ja proste nie som tak zodpovedný ako ty a nemám takú hlavu ako Sasuke."
"Takú hlavu, ako má Sasuke, nemá nikto. Veď je najlepší žiak na škole," obrátila sa k čiernovláskovi, ktorý zamyslene civel z okna. "Rodičia na teba musia byť naozaj pyšní," v jej hlase zaznela známka závisti.
"Hm..." zabručal Uchiha a ani neodlepil zrak z mihajúcich sa stromov pri koľajniciach.
"Čo sa deje, Sasuke?" jej tón hlasu sa razom zmenil na citlivý a chápavý. Ich kamarát sa dnes celý deň choval nejak divne. "Ty sa netešíš domov?"
Sasuke si nechával na odpoveď veľa času. "Nie som z toho nadšený," odvetil nakoniec a snažil sa svoj hlas udržať v normálnej tónine. Zvieralo mu žalúdok, keď si uvedomil, kam sa to vlastne vracia.
"Je to... kvôli Itachimu?" spýtalo sa dievča opatrne a atmosféra v kupé sa v okamihu úplne zmenila. Z uvoľnenej na stiesnenú...
Sasuke neodpovedal, ale ani nebolo treba. Obaja jeho priatelia si to vedeli celkom dobre domyslieť. Oni boli jediní, kto vedel pravdu o tom, čo sa medzi Sasukem a jeho bratom stalo. Povedal im to po nástupe na strednú, pretože vedel, že im môže dôverovať. Nikomu inému sa nezdôveril.
Itachi bol vlastne hlavným dôvodom, prečo sa Sasuke rozhodol ísť na tak vzdialenú školu.
Už odmalička mali medzi sebou tak skvelý súrodenecký vzťah, že im ho mohol ktokoľvek závidieť. Lenže ako Sasuke rástol, mal pocit, že sa naňho Itachi nejak zvláštne pozerá. A keď bol v deviatom ročníku, začali sa do toho miešať aj nepatričné dotyky... Akoby si snáď Itachi neuvedomoval, že to, čo robí so svojím bratom, nie len že nie je v poriadku, ale je to aj trestné. Nakoniec to zašlo tak ďaleko, že Itachi začal Sasukeho nečakane bozkávať. Tak, ako sa na súrdenca v žiadnom prípade nepatrí. Vtedy Sasuke na poslednú chvíľu zmenil školu. Rodičom nič nepovedal. Tým išlo len o vzdelanie svojich synov a keďže tá škola v zahraničí mala skvelú prestíž, nijak sa o dôvody jeho náhleho rozhodnutia nezaujímali. Teraz sa mal Sasuke po roku vrátiť domov a vôbec netušil, ako na tom s Itachim budú.
Vystúpili na stanici v Konohe a navzájom si popriali príjemné prázdniny. Dali si ešte zopár sľubov ohľadom spoločných plánov na leto a každý sa pobral svojou cestou. Sasukeho pred stanicou čakalo auto, no aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že v ňom namiesto rodičov sedí Itachi.
Zamrzol v polovici pohybu a napadlo mu, či by sa nemal otočiť, tváriť sa, že si auto nevšimol a odísť domov mestskou hromadnou dopravou. Problém bol však v tom, že Itachi si ho už všimol.
"Ahoj Sasuke," vystúpil z auta a na tvári mu pohrával príjemný úsmev. "Tak rád ťa zas vidím. Hodím ti ten kufor do auta, ty si zatiaľ sadni."
"Um... Ahoj," vytlačil zo seba s námahou a snažil sa, aby to vyznelo prirodzene. Musel uznať, že Itachi vyzerá vážne dobre. Nie ako šialenec, či úchyl... Je možné, že čokoľvek, čo ho to vtedy pred rokom pochytilo, ho už prešlo? Alebo sa tak len tvári, aby ho oklamal a len čaká na svoju príležitosť...?
Mladší sa trochu rozpačito posadil na sedadlo spolujazdca a myšlienky mu v hlave zúfalo vírili.
"Už sme sa ťa nemohli dočkať, veď si sa doma celý rok neukázal. Asi ste tam mali dosť učenia, že?" Itachi nastúpil a naštartoval.
Celou cestou udržiavali nenútenú konverzáciu a Sasuke si svojho brata stále nenápadne premeriaval v spätnom zrkadielku, akoby hľadal aj tie najmenšie stopy toho, že sa jeho chovanie nezmenilo. Bolo to však márne. Itachi bol vtipný, pozorný a milý, ale nič nenaznačovalo, že by mal nejaké skryté plány. Všetko len v medziach súrodeneckého vzťahu. Proste dokonalý brat. Sasukemu sa dokonca zdalo, že za ten rok veľmi vyspel. Pôsobil dospelo.
V nasledujúce dni bola celá ich rodina doma. Zatiaľ sa nikam nechystali, všetci si chceli trochu oddýchnuť. Sasuke svojmu bratovi dôveroval každým dňom viac a viac. Už si bol úplne istý, že je medzi ním a Itachim všetko zase pri starom. Spoločne blbli v bazéne na záhrade, chodili si kupovať nanuky do blízkeho obchodu, alebo len ležali na posteli a pozerali filmy. Sasuke už mal zase dobrý pocit z prázdnin. Dokonca aj učenie hodil za hlavu a venoval sa hlavne relaxovaniu.
Jedného dňa vošiel do kuchyne a jeho pozornosť zaujala dievčina, ktorú v živote nevidel.
"Sasuke, toto je Konan. Spoznali sme sa v práci. Je to moja kolegiňa a tiež skvelá kamarátka," predstavil mu ju Itachi s úsmevom.
"Ahoj, rada ťa spoznávam," podala mu ruku. Krátke vlasy mala nafarbné na modro a v nich sa skvela sponka s veľkou kvetinou. Pôsobila extravagantne a veľmi roztomilo.
Sasuke si ju musel neustále premeriavať. Bola to Itachiho priateľka? Určite áno. Také pekné dievča by nepriviedol domov len tak. Čo všetko sa stalo za ten rok, čo nebol doma?
Po prvýkrát ho zamrzelo, že úplne opustil rodinu. Bolo to nefér... Ale voči komu? Rodičom to bolo jedno a Itachi bol vlastne ten dôvod, prečo vtedy odišiel. Takže jediný, komu tým naozaj ublížil, je on sám.
Konan s nimi strávila celý deň a Sasuke bol hodinu od hodiny nevrlejší. Nakoniec sa vyhovoril, že je dohodnutý s Narutom a vyparil sa k nemu domov. Nedokázal zostať v prítomnosti Konan. Netušil prečo, ale strašne ho štvala.
"To znamená, že žiarliš, Sasuke," upozornil ho Naruto po tom, čo sa mu čiernovlások dôkladne vyspovedal. "Nie som síce odborník na matematiku či biológiu, ale o vzťahoch čo to viem."
"Ale prosím ťa, nehovor mi tieto bludy. To akože žiarlim, že si môj brat niekoho našiel a ja nie?" nechápal Sasuke.
"Nie, žiarliš, že tvoj brat patrí niekomu inému, nie tebe," vysvetlil mu pokojne blonďák.
"To mi akože chceš povedať, že chcem chodiť s vlastným bratom?!" Sasuke mal pocit, že jeho svetlovlasému priateľovi začína preskakovať.
"Ježíš Sasuke," Naruto si skryl tvár do dlaní. "Ty si vážne dobrý v škole, ale pokiaľ ide o osobný žiavot, máš obrovské medzery. Vzťahy nie sú len milenecké. Vzťahy sú aj kamarátske, súrodenecké a rôzne iné. Žiarliš, pretože sa bojíš, že s tebou tvoj brat bude tráviť menej času, keď má teraz priateľku. To je úplne normálne. Ale vieš čo to o tebe hovorí? Že už s Itachim zase dobre vychádzaš."
"Naruto, konečne vidím, že si si vybral dobrý odbor. Z teba bude psychológ," zasmial sa Sasuke, ale slová jeho priateľa mu neprestávali vŕtať hlavou ani keď sa večer vrátil domov.
"Pozrieme si spolu nejaký film?" navrhol mu Itachi, hneď ako si Sasuke vyzul topánky. Konan už u nich nebola, čo mladšiemu zdvihlo náladu, preto súhlasil. Vo výbere filmov sa striedali a tentokrát bol na rade Sasuke. Mal chuť na niečo psychologické, niečo na zamyslenie, preto siahol po Počiatku. Už to síce raz videl, ale išlo o dosť komplikovaný dej, takže človek nikdy na prvýkrát nepochopil úplne všetko.
Sadli si spoločne na Itachiho posteľ a laptop položili na nočný stolík. Ešte boli len v prvej štvrtine filmu a vonku sa už takmer úplne zotmelo. Sasuke začal byť unavený, preto sa počas pozerania zosunul na Itachiho a hlavu si oprel o jeho rameno. Uvedomil si to, až keď zacítil jeho teplú ruku, ako sa mu obtočila okolo pása a pritiahla si ho v objatí. Nasucho prehltol, ale tváril sa, akoby si vôbec nič nešimol. Začínalo mu to pripomínať tie dotyky z minulého roka, ale nechcel predčasne zasahovať. Navyše, toto láskyplné objatie mu bolo veľmi príjemné.
Aj naďalej sledoval film, až pokým na svojom krku nezaznamenal horúci dych. To už musel zvrieť oči a podvedome ho trochu striaslo. Toto isté už od Itachiho kedysi pociťoval, ale vtedy mu to vôbec neprišlo také príjemné. Teraz sa musel veľmi ovládať, aby nezačal vzdychať. Mal zatvorené oči, takže nevidel ako sa Itachi pomaly približuje k jeho perám. V jednom momente sa stali hneď dve veci odrazu - Sasuke bol zvalený na chrbát do mäkkých perín a Itachiho ústa sa ocitli na tých jeho. Mladší z bratov zostal zamrazene ležať a prvých pár sekúnd si vôbec neuvedomoval, čo sa deje. Keď na zuboch zacítil jeho vlhký jazyk, srdce sa mu nebezpečne rozbúšilo. Zároveň s tým mu celým telom prešiel impulz a na okamih si neželal nič iné ako to, aby Itachi pokračoval v tom, čo robí. Potom si uvedomil všetky fakty, ktoré hrajú proti nim. Obaja sú muži, dokonca sú bratia... A potom tu bola ešte Konan.
"Dosť!" reflex ho prinútil Itachiho od seba odstrčiť. Možno naňho chcel začať kričať, alebo po ňom niečo hodiť, ale... Ako náhle sa mu pozrel do očí... Do tých veľkých očí, ktoré sa tak veľmi podobali na jeho vlastné, skolpil zrak. Bola v nich tak silná ľútosť a previnenie, že sa sám za seba zahanbil.
Neurobil to, čo minulý rok. Nezačal po ňom vrieskať a pýtať sa čo to robí... Len sa potichu zdvihol a odišiel do svojej izby. Sám bol zo svojich vlastných pocitov taký zmätený, že proste potreboval byť chvíľu sám.
Prvá myšlienka, ktorá sa mu s trpkosťou vynorila v hlave, bola, že Itachiho to predsalen neprešlo...
Spoza dverí jeho izby sa ozvali kroky a Sasuke mimovoľne stisol päste. Ale dvere sa neotvorili. Ozval sa len tichý, ospravedlňujúci sa hlas.
"Sasuke, ja..." nasledovala taká dlhá odmlka, až si chlapec, opierajúci sa o dvere, začal myslieť, že Itachi odišiel. "Prepáč."
Len to a potom už ticho. Ale znelo to tak kajúcne, že si Sasuke nemohol pomôcť a po líci sa mu skotúľala slza. Nedokázal sa na Itachiho hnevať, keď sa sám cítil previnilo za to, že sa mu to vlastne páčilo. Aká zvrátená úvaha...
Na druhý deň ani jeden z chlapcov nevedel, ako sa má k tomu druhému správať. Vrhali po sebe navzájom pátravé pohľady, ale vždy vtedy, keď sa ten druhý nedíval. Nakoniec to už Sasuke nevydržal a začal sa s bratom rozprávať ako každý deň. Chcel mu dať najavo, že sa hodlá tváriť, akoby sa včera večer nič nestalo. Nechcel o svojho brata znovu prísť. Nestálo mu to za to. Už nebol to isté malé dieťa, čo minulý rok. Vedel, že niektoré veci sa nedajú tak ľahko zastaviť. Proste sa stanú.
Itachi sa jeho správania vďačne chytil a ďalších niekoľko dní pokračovalo v úplne normálnom duchu. Sasuke občas rozmýšľal, či by sa o týchto veciach nemal s Itachim porozprávať, lebo takto cítil len neistotu. Keďže však Itachi nepreukazoval žiadne známky nezvyčajného chovania, nechal to tak. Načo to zbytočne rozpitvávať, bol si istý, že už sa to nikdy nezopakuje.
Bola už asi polovica prázdnin, keď sa Itachi vybral s kamarátmi do krčmy. Ani jeho rodičia neboli doma, takže Sasuke zostal sám.
Bol už večer a on sa cítil trochu osamelo. Za posledné dni si veľmi zvykol na Itachiho spoločnosť a teraz si uvedomil ako mu chýba. Išiel by za Narutom alebo Sakurou, lenže obaja práve dovolenkovali niekde pri mori.
Vobec nevedel, čo má robiť a tak len prechádzal rôzne stránky na internete, občas niekomu napísal. Okolo desiatej večer si povedal, že sa osprchuje a pôjde spať. Nehodlal na Itachiho čakať, vedel, že keď si takto vyjde s kamošmi, nevráti sa skôr ako nadránom.
Zavrel sa v kúpeľni a pustil na seba prúd teplej vody. Práve keď si umýval vlasy sa mu zazdalo, že počul buchnutie dverí. Nevšímal si to, asi prišli rodičia.
Omotal si uterák okolo pása a vyšiel z vyhriatej kúpeľne. Trochu sa zarazil, keď sa na chodbe takmer zrazil s Itachim.
"Ahoj. Som prekvapený, že si tu tak skoro," prihovoril sa mu. No, skoro... bolo okolo pol jedenástej. Jeho oči si zvykli na tmu, ktorá pred kúpeľňou panovala a veľmi rýchlo si uvedomil, že Itachi určite nie je triezvy. Do nosa mu silno udrel pach alkoholu.
"Ahoj Sasuke...!" Itachimu sa plietol jazyk, no aj napriek tomu sa šťastne usmieval a hodil sa svojmu polonahému bratovi okolo pliec. Sasuke si vzdychol.
"Tak poď Itachi, pôjdeme si ľahnúť..." s dlhovlasým mladíkom zaveseným na ramenách sa pobral do jeho izby, s úmyslom uložiť ho do postele. Starší Uchiha momentálne vôbec nebol v reprezentatívnom stave.
"Pôjdeme si ľahnúť..." zopakoval po ňom. "Spolu."
"Nie, Itachi. Na jednej posteli by sme sa dvaja nevyspali," vysvetlil mu mladší trpezlivo, akoby sa rozprával s malým dieťaťom.
"Nevyspali? Ja by som sa vyspal... Počuješ Sasuke? Vyspal by som sa s tebou. A ty?" začal sa vypytovať Itachi.
"Itachi, nevieš o čom hovoríš," presviedčal ho Sasuke, ale tými slovami sa len snažil zakryť vlastný strach. Čo ak to Itachi myslí vážne a v slabej chvíli sa preriekol?
Zovrelo mu žalúdok.
"Ale viem," v jeho hlase sa ozvala trpkosť a v momente na to pritisol Sasukeho k stene a začal ho dravo bozkávať na krku. Celým telom sa oňho opieral a oboma rukami ho chytil za zadok. "Chcem sa s tebou vyspať, Sasuke."
"Zbláznil si sa?!" Sasukemu sa zadrhol hlas, vytrhol sa svojmu bratovi a zamkol sa v kúpeľni. Mal strach... Obrovský strach z opilcov, ktorý v sebe mal zafixovaný už od útleho detstva. Itachi bol vážne desivý...
Triasli sa mu kolená, takže si radšej sadol na okraj vane. Srdce mu tĺklo takou silou, že ho bolo určite počuť aj cez dvere. Zostal ticho a podľa zvukov sa snažil zistiť, kde je Itachi. Zostalo úplné ticho. Mohlo to znamenať, že si to jeho brat rozmyslel a vrátil sa do svojej izby, ale Sasuke bol opatrný a zostal ticho sedieť na vani. Ubehlo päť minút, desať, dvadsať...
Po polhodine, ktorá sa Sasukemu zdala ako celá večnosť, sa odvážil postaviť a najtichšie ako vedel, odomkol dvere. Nič. Vonku zostalo ticho a tak už o niečo pokojnejšie dvere otvoril. Zrazu ho niečo zvalilo na zem a on si veľmi rýchlo uvedomil, že to niečo je jeho brat. Nechal sa oklamať, Itachi celý ten čas čakal za dverami!
"Itachi, čo blbneš...? To som ja, Sasuke! Tvoj brat!" spanikáril. "To by si nespravil... Itachi, preber sa!" už bol naozaj zúfalý, lebo dlhovlasý z neho strhol uterák, takže na studenej zemi nezostal ležať úplne nahý.
Nemohol utiecť, Itachi na ňom sedel, takže sa len zdesene prizeral, ako si jeho brat sťahuje nohavice a ako mu rozťahuje nohy.
"Itachi, prosím! Prosím.... pres...taň," vyhŕkli mu slzy bolesti, keď doňho po prvýkrát prenikol. Pálilo to ako čert, no Itachi nebral na vedomie jeho prosby ani krik, začal tvrdo prirážať a zaujímal sa len o uspokojovanie svojich vlastných potrieb.
Sasuek sa chvel na zemi a s každým prírazom do jeho konečníku nahlas vzlykol. Bolelo to, ale nie tak ako vedomie, že mu to je Itachi schopný urobiť... Že dokáže spôsobiť vlastnému bratovi takú bolesť a potupu. Že ho dokáže znásilniať...
A to mu tak veril!
Z tejto strašnej chvíle mu zostala v pamäti hlavne tma, bolesť a tvrdá studená podlaha...
Itachi sa urobil do Sasukeho vnútra a nechal ho vystrašene ležať na podlahe v kúpeľni. Trvalo ešte hodnú chvíľu, kým bol schopný vstať. Nohy ho vôbec neposlúchali. Ledva sa vládal umyť a s bolestným výrazom zo seba odstránil Itachiho semeno. Mal šťastie, že mu jeho brat pri tom drsnom sexe nič nenatrhol, no i tak to strašne štípalo.
Zvalil sa do svojej postele a jeho slzy sa vpíjali do vankúša, až kým nezaspal.
Od tej noci sa Itachimu vyhýbal ako to len išlo. Jeho starší brat ho zaprisahával, ospravedlaňoval sa mu a bolo vidno, že je sám zo seba znechutený a zhrozený, no Sasuke s ním aj tak už neprehovoril. Ani udať na políciu ho nešiel. Nechcel ďalšie problémy, chcel len zabudnúť... A to sa mu najlepšie podarí, ak zabudne aj na samotného Itachiho. Nemohol sa dočkať konca prázdnin. Rozhodol sa, že po tom, čo odíde do školy, sa už domov nevráti. Nájde si podnájom. Aj keby si mal tie peniaze našetriť z brigádovania po nociach, do tohto domu sa už nevráti.
Po zbytok leta vychádzal z izby, len keď to bolo nutné. Ani so Sakurou a Narutom sa už nestretával. Bol sklamaný. Sklamaný zo života, sklamaný z ľudí...
"Sasuke, mohol by si ma prosím pustiť dovnútra? Viem, že ma nechceš ani vidieť, ale proste s tebou potrebujem hovoriť..." Itachi stál pred dverami do Sasukeho izby a už niekoľko minút ho takto presviedčal.
"Neprestanem ťa otravovať, kým ma nenecháš niečo ti vysvetliť," nevzdával sa.
Nastalo asi polminútové ticho, potom zámok na dverách cvakol, čo znamenalo, že sú dvere odomknuté. Itachi to vzal ako pozvanie dovnútra a vstúpil.
Sasuke sedel pri svojom stole a kreslo na kolieskach mal lenivo pootočené smerom k svojmu bratovi.
"No? Čo chceš?" spýtal sa zostra. "Ak sa chceš zase ospravedlňovať a hľadať výhovorky, tak sa ani nemusíš unúvať."
"Nechcem sa vyhovárať. Je to moja vina, zbabral som to a obaja to vieme. Žiadna výhovorka neexistuje. Prišiel som ti povedať jednu vec, ktorú si mal vedieť už dávno. Toto priznanie nemá zmierniť moju vinu ani niečo vysvetľovať. Len bude fér, ak sa to dozvieš ešte pred tým, ako odídeš."
Sasuke sklopil zrak.
"Nie som hlupák, viem, že sa chystáš odísť a už sa nevrátiť. Preto by si mal vedieť, že ťa naozaj milujem."
To už Sasuke nevydržal a rozkričal sa. "Ako môžeš tvrdiť niečo takéto, po tom, čo si mi urobil?! Poznám veľa ľudí, ktorí majú radi svojich súrodencov, ale ani jeden im to nedáva vedieť tým, že ich-" nedokázal vysloviť to slovo. Stále nemoho uveriť, že sa to naozaj stalo...
"Lenže ja som do teba zamilovaný, Sasuke," odvetil pokojne Itachi.
Chvíľu trvalo, kým Sasukeho mozog túto informáciu vstrebal. "Čože? Čo... čo tým myslíš?" bol taký prekvapený, že zabudol kričať. Všetok hnev sa rozplynul, zostal len čistý zmätok.
"Vieš, čo tým myslím. Nevyspal som sa s tebou len tak zo zábavy. Už nesmierne dlho po tebe túžim. Snívam o tom, že sa ťa budem môcť dotýkať a tebe to nebude vadiť. Lenže sme bratia a to nejde... v ten večer sa to všetko prevalilo a ja som sa nedokázal udržať. Ani si nevieš predstaviť, ako to ľutujem. Ak som aj predtým mal aspoň mizivú šancu na to, aby si moje city pochopil, tak teraz už nemám vôbec žiadnu."
Sasuke bol tak zmätený, že niekoľkokrát naprázdno otvoril ústa a znovu zaklapol.
"Mal si mi to povedať..." pošepkal a sklopil oči. Čo by mal robiť? Mal by sa naňho naďalej hnevať, ale ten odpor voči jeho bratovi ho nechcene opúšťal.
Mal by mu dať ešte poslednú šancu všetko napraviť...? Ale čo bude s Itachiho citmi? Už nikdy to medzi nimi nebude také ako kedysi...
"Ale... A čo Konan? Myslel som si, že miluješ ju..."
"Čože?" tentokrát sa zase začudoval Itachi. "Ona je vážne len kamarátka. Tak preto si bol vtedy tak naštvaný? Myslel si si, že s ňou chodím? To by ale znamenalo..." Itachi to nedokončil, zdalo sa mu to nanajvýš nepravdepodobné. Sasuke naozaj žiarlil? Ale to bolo teraz už vlastne jedno...
"Sasuke, ja ťa prosím len o jedno. Neodsťahuj sa. Viem, že ti nemôžem zabrániť, aby si chodil do tej internátnej školy, ale prosím, vracaj sa sem aspoň na prázdniny. Nedokázal by som žiť s vedomím, že už ťa možno nikdy neuvidím. Nechcem o teba prísť," povedal so smútkom.
Sasuke chcel niečo povedať, ale zrazu mal v hrdle hrču a do očí sa mu začali tlačiť slzy. Ani on oňho nechcel prísť. Slová jeho brata ho poriadne rozhodili. Vrhol sa mu okolo krku.
"Bu-budem sa sem vracať," zavzlykal mu do ramena. Vykašľal sa na všetko a povolil uzdu svojim emóciám. Nechcel sa na Itachiho hnevať.
"Ďakujem... braček," Itachi ho s úľavou zovrel v náručí a keby sa to dalo, už by ho nepustil. Vedomie, že o Sasukeho aj napriek všetkému úplne neprišiel, ho neskutočne hrialo pri srdci.




NYaaa, to je tak... Kyaaa >.<