Slnko svieti, obloha bledne,
nech už je piatok, lebo ma je... porazí xD
Užite si kapitolu, netuším, kedy sa mi podarí napísať ďalšiu :)
Zostal som sedieť a rozmýšľať, ako správne sformulovať otázku. Potom som sa rozhodol, že chodiť okolo horúcej kaše by bolo zbytočné.
"Sasuke... Čo sa deje medzi tebou a Itachim?" prehodil som veľmi opatrne.
"Nič," sklopil oči čiernovlások. "Neviem na čo narážaš."
"Na to, ako sa pri ňom správaš. Myslíš si, že je v priadku, keď sa naňho ani nedokážeš pozrieť?" opáčil som. Bolo na ňom vidieť, že na tom niečo je.
"On... ťa sem za mnou poslal?" nervózne sa ošil.
"Nie. On si to nevšimol, pretože nemal šancu vidieť, ako sa tvoj stav zlepšil. Vždy, keď sa ocitnete v rovnakej miestnosti, uzavrieš sa do seba alebo utečieš... Aký to má dôvod? Spravil ti vari niekedy niečo?"
Chvílu som napäto čakal, no on len rozpačito pokrútil hlavou. Vzdychol som si. Takže to bolo predsa len tak, ako som si myslel.
"Ty proste stále cítiš výčitky svedomia. Myslíš si, že si vás dvoch pripravil o rodičov. Lenže to nie je pravda a Itachi to vie. Aj ja to viem a tiež všetci ostatní... Len ty to nedokážeš vidieť," smutne som sa naňho pozrel a on mi to opätoval rovnakým pohľadom. Potom sa mi otočil chrbtom.
"Ty tomu nemôžeš rozumieť," odvetil chladne a tie slová boleli asi ako zásah tvrdou snehovou guľovu rovno do tváre. Po zbytok večera neprehovoril.
Bolo takmer nemožné v tej izbe zostávať. Akoby na mňa previnilosť doliehala zo všetkých strán.
Zo stien šepkala vyčítavé slová, ktoré človeku zvierali srdce, až sa to nedalo vydržať. Nerozumiem, ako si na ten pocit dokázal Sasuke zvyknúť...
A hoci mi všetky zmysly hovorili, aby som odišiel, zostal som tam s ním. Nemohol som ho v tom bezútešnom priestore nechať samého a keďže som mu nemohol ani pomôcť, aspoň som trpel spolu s ním...
***
"Ahoj, Sakura," vyriekol som trochu rozpačito, keď v jedno piatkové poobedie zaklopala na dvere domu Uchihov ružovovlasá dievčina. Najviac ma asi zaskočil jej vzhľad.
"Vyzeráš inak," obvinil som ju, i keď som nemohol poprieť, že vyzerala výborne.
"Vďaka," vzala to ako kompliment a ja som si uvedomil, že jej pery sú o niečo jasnejšie a výraznejšie. Červený lesk jej pristal...
"Pôjdeš dovnútra?" pozval som ju zdvorilo a tentoraz zrozpačitela ona.
"Ehm, vieš... Chcela som sa spýtať... Ako sa má Sasuke?" líca sa jej sfarbili do ružova.
"Veď si ho len pred niekoľkými hodinami videla v škole," nechápal som ju. Ani to, prečo sa tak potmehútsky usmieva.
"Prišla som sa spýtať, či by so mnou nešiel do kina," vypálila na mňa a ja som chvíľu neveril vlastným ušiam.
"Ty ho chceš pozvať na rande?" zaškeril som sa.
Za mojím chrbtom sa objavil Itachi, asi ho zaujalo, čo sa to tu vo dverách deje.
"Ahoj, Sakura. Vyzeráš výborne," pochválil ju úprimne, až dievčaťu zažiarili oči a mňa bodla závisť pri srdci. Mal som chuť zabuchnúť jej dvere pred nosom.
"Takže si si prišla po Sasukeho?" spýtal sa dlhovlasý Uchiha.
"Áno, rada by som s ním strávila večer. Aspoň nebude stále vysedávať doma a aj vy budete mať na chvíľu oddych," tak zvláštne sa na mňa pozrela, až som začal mať pocit, že vie, čo k Itachimu cítim. Ale odkiaľ by to vedela? Pokiaľ viem, nikdy som sa pred ňou o ničom nezmienil. Vlastne pred nikým...
"To je výborný nápad," nadchol sa Itachi a v jeho očich sa objavil taký šťastný lesk, že som z toho bol niekoľko ďalších minút úplne namäkko. Nie že by sa Itachi chcel svojho brata zbaviť. Vedel, že rande je niečo, čo by mohlo Sasukeho dostatočne odpútať od ťaživých myšlenok. Už stačilo len presvedčiť mladšieho Uchihu.
Na moje prekvapenie to nebolo vôbec ťažké. Teda, nie že by ho rande so Sakurou dvakrát nadchlo, ale nepovedal ani jediné slovko proti.
"Má ho rada. Sasuke to cíti a preto je mu s ňou dobre," vysvetlil Itachi, keď sa za nimi zavreli dvere. Najprv však Sakuru varoval, nech sa nevracajú príliš neskoro a nech na seba dávajú pozor.
"Neboj sa, Itachi. Zvládneme to. O všetko sa postarám," prisľúbila zodpovedne a zamávala dvoma lístkami do kina, ktoré zvierala v prstoch.
Keď odišli a my s Itachim sme osameli, žalúdok mi zovrelo úzkosťou, ktorú som sa hneď pokúsil odohnať.
Bude so Sakurou v poriadku, veď čo by sa mohlo stať? Nie je malé dieťa...
Pustil som sa do umývania riadu a popri tom som stále pozoroval Itachiho, ktorý dával variť vodu na čaj. Kruhy pod jeho očami už takmer vymizli. Celkovo vyzeral oddýchnutejšie a spokojnejšie, odkedy sa Sasuke vrátil z nemocnice a ja som sa k nim takpovediac nasťahoval. To mi pripomína... už dlho som nevidel svojich rodičov. Predstava, že by som mohol stráviť celý večer sám s Itachim bola veľmi lákavá, ale múdrejšie by asi bolo, využiť to na návrat k nám domov. Mama mi už niekoľkokrát volala, či ich prídem pozrieť alebo som na nich úplne zanevrel.
"Kľudne choď," ozvalo sa mi tesne pri uchu, až som takmer pustil tanier, ktorý som už umýval niekoľko minút a ani som si nevšimol, že je čistý. Občas sa za tú svoju neprítomnosť a rojčivosť mám chuť prefackať. Ako Itachi vedel, na čo práve myslím?!
"Mal by si ísť za rodičmi. Zaslúžiš si čas s vlastnou rodinou. Ja ťa tu nechcem väzniť," povedal. Keby len vedel, že to nie je pravda a že oveľa radšej ako s vlastnou rodinou som práve s ním... Ale keď už ma tam poslal, nemohol som odporovať a poslúchol som ho.
"Naruto!" potešila sa mama, keď ma zbadala vo dverách a ani som sa nenazdal, už ma zvierala vo svojom láskyplnom objatí. Hneď za ňou sa ukázal aj otec a s úsmevom na tvári mi podal ruku. Bol som tak rád, že ich opäť vidím... Akoby som sa na chvíľu stal zase dieťaťom bez nejakých vážnych povinností a problémov.
Matka ma usadila ku stolu a uistila ma, že večera bude o pár minút hotová. Zatiaľ čo sme s otcom čakali, obaja sa ma vypytovali na známky, na Sasukeho a na všetko možné z môjho života.
"Zlatíčko, do kostola chodíš?" spýtala sa ma mama s jemnosťou v hlase.
"Nie, mami, vieš predsa, aký mám na to názor. Ak aj boh existuje, kostol nebude to pravé miesto, kde sa nachádza," odpovedal som jej na rovinu, až obom zamrzol úsmev na tvári.
"Naruto!" zahriakla ma mama trochu vydesnene a prikryla si ústa dlaňou. "Nesmieš sa takto rúhať!"
"Nepovedal som nič zlé," namietol som, no radšej som sa ďalej nehádal. Svojich rodičov dobre poznám. Sú skrz naskrz kresťania a nič pre nich nie je posvätnejšie ako boží stánok a Biblia. Preto som sa tejto témy radšej vyvaroval.
"Som rada, že sa Sasukemu už polepšilo, modlila som sa zaňho aj za jeho rodičov," usmiala sa mama milo, keď kládla na stôl taniere a príbory. Trochu ma urazilo, že sa modlila za celú ich rodinu okrem Itachiho, ale veľmi rýchlo mi došlo, že ona vlastne ani nevie ako mi na ňom záleží.
Pred večerou sa moji rodičia pomodlili, popriali sme si dobrú chuť a začali sme jesť.
"Tento víkend bude to referendum," otec pozdvihol zrak od novín a zahľadel sa na matku, ktorá práve odkladala umytý riad po večeri.
Zostal som primrazene sedieť, pretože som veľmi dobre vedel, čoho sa to referendum týka. Budú na ňom tri otázky. Jedna sa týka sexuálnej výchovy na základných školách, druhá homosexuálnych manželstiev a tretia adoptácie detí homosexuálmi.
Pokiaľ ide o mňa, zaujímajú ma najmä tie dve posledné otázky. Myslím si, že homosexuáli by mali mať právo na svadbu a manželstvo - právo byť rodina. S prepáčením, ale niektoré tie reklamy o ochrane tradičnej rodiny vo mne vyvolávajú pobúrenie. Prečo by sme nemohli mať rovnaké práva ako ľudia, ktorí sú hetero?
A pokiaľ ide o adoptovanie detí, som si istý, že ak by som sa pre to raz rozhodol, vychovával by som ich s takou láskou, s akou to nerobí ani mnoho heterosexuálnych párov.
"Pôjdete hlasovať?" trochu sa mi zachvel hlas, chcel som vedieť, aký k tomu majú postoj. Predsa len, od vísledku referenda bude pravdepodobne závisieť aj moja budúcnosť.
"Pôjdeme sa postaviť za práva normálnych rodín," prikývla mama a bez najmenšieho zaváhania naďalej upratovala kuchyňu.
"Aha. Takže chcete hlasovať proti menšine a zabrániť im, aby sa mali dobre?" vyštekol som. Samého ma to prekvapilo, väčšinou sa pri homofóbnych ľuďoch držím stranou, ale u mojich vlastných rodičov to bolo niečo iné.
"Naruto, snáď si nemyslíš, že by sa takýto ľudia mali sobášiť? Alebo dokonca adoptovať deti! Veď je to... proti bohu a proti prírode," povedal môj otec podráždene.
"Kedy boh vyslovene zakázal homosexualitu? Biblia je písaná ľuďmi, nie bohom! Prečo by mali byť tieto manželské zväzky horšie ako tie druhé?" keď som vyslovil slovo homosexualitu, obaja sa strhli, akoby som v ich prítomnosti povedal nejakú strašnú nadávku.
"Hádam sa tých zvrhlíkov nebudeš zastávať, Naruto. Si inteligentný mladý muž," snažil sa ma presvedčiť otec, ale toto bola posledná kvapka. Akých zvrhlíkov? Je podľa nich ich syn zvrhlík? Sú podľa nich taký všetci mladí ľudia, ktorí taja svoju pravú sexuálnu orientáciu?
"Prepáčte, ale budem," povedal som zreteľne, pokojne, no chladne ako oceľ za zimnej noci. S tým som sa zdvihol a opustil náš byt, skôr ako na to stihli čokoľvek povedať.
"Naruto?" Itachi sa zatváril prekvapene, keď som za sebou trochu nahnevane zavrel vchodové dvere. Vrátil som sa dosť rýchlo, takže mi bolo jasné, že Sasuke so Sakurou tu ešte nie sú. "Čo sa deje?" spýtal sa, keď som si sťažka sadol na stoličku v kuchyni.
"To nič, len malá rodinná roztržka," zavrtel som hlavou. Čo som od nich vlastne čakal? Že aj napriek ich kresťanskej viere dokážu rešpektovať gayov?
Možno...
Aspoň som v to dúfal.
"To bude dobré. Všetci sa občas hádame. Je to kvôli tomu, že si teraz viac tu ako s nimi?" ucítil som na svojej ruke jeho hrejivý dotyk a srdce mi splašene poskočilo. Hnev a sklamanie zo správania rodičov ma rýchlo opúšťalo a ten pocit nahradila túžba po kontakte s Itachim.
Zavrtel som hlavou, ale nepozrel som sa mu do tváre. Bál som sa, že by potom to spojenie našich rúk vyznelo až príliš zmyselne a on by ma pustil. Alebo, čo bolo oveľa pravdepodobnejšie, by z mojich očí dokázal vyčítať lásku.
Čakal som, že sa bude pýtať čo sa mi stalo, ale on bol úplne ticho, len mi jemne hladil chrbát dlane. Keď som po niekoľkých minútach zdvihol zrak, pohľad sa mi stretol s jeho dokonale čiernymi očami, ktoré ma vytrvalo pripravovali o rozum.
"Bolo... bolo to kvôli tomu referendu," začal som len preto, že som sa zrazu dostal do pomykova. Nevedel som čo so sebou. "Oni sú zarytí kresťania."
"Čiže sú proti homosexualite... chápem... To je dôvod, prečo ste sa pohádali? Ty gayov obraňuješ?" spýtal sa, no v jeho hlase zaznievala len čistá vľúdnosť.
"Mám totiž... jedného veľmi dobrého priateľa a je gay. Preto ma rozčuľuje, keď o nich niekto hovorí ako o menejcenných," zaklamal som nepresvedčivo, no nezdalo sa, že by sa ma snažil podozrievať. "Aký máš na to názor ty?" zaujímalo ma.
Rozbúšilo sa mi srdce, lebo hoci to malo vyznieť ako úplne obyčajná a nedôležitá otázka, pre mňa to znamenalo veľa. Ak by sa totiž Itachi ohľadom homosexuality vyjadril kladne, dávalo by mi to do budúcnosti aspoň maličkú hviezdičku nádeje.
"Že je to milé," usmial sa a ja som vypleštil oči.
"Čože?"
"Je milé, ako sa ich zastávaš. Je milé, že je môj názor pre teba natoľko dôležitý, že keď sa ma na to pýtaš, si bledý a nervózny. Si neskutočne milá osobnosť, Uzumaki Naruto. Urob mi službu," naklonil sa ku mne a zvyšok zašepkal."Zostaň taký navždy."
Takmer som sa nemohol nadýchnuť, jeho slová spôsobili v mojej hrudi niečo ako výbuch všetkých možných emócií. Skôr ako som na to však stihol zareagovať, ozvalo sa klopanie oznamujúce, že Sasuke a Sakura sú späť. Ešte predtým ako im Itachi vykročil v ústrety,venoval mi krátky súrodenecký bozk do vlasov.
Nedozvedel som sa, čo si vlastne myslí o homosexuáloch, pomyslel som si, ležiac na matraci pri posteli, na ktorej pokojne oddychoval Sasuke. Obyčajne mu netrvá tak krátko, kým zaspí, ale po tom rande so Sakurou bol celkom dobre naladený.
Zato ja som nedokázal zažmúriť oka. Stále dookola som si prehrával v mysli Itachiho slová, jeho držanie za ruku a bozk do vlasov... Chcel som si to navždy vryť do mozgových závitov, aby som mal v samote staroby na čo spomínať.
Žartujem, proste som na to nechcel zabudnúť. Pomaly som sa ponoril do snov o budúcnosti, v ktorej figuroval dlhovlasý Uchiha a po dlhom čase ma v spánku neprenasledovali nočné mory.




Oooh, Miu, jsi takové zlatíčko ^^ ♥