close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Blog je neaktivní!

Nový blog zde.

Otrok zlého svedomia 9 - Koniec

8. listopadu 2015 v 19:55 | Miu |  Otrok zlého svedomia
A aby ste nepovedali, že som zlá, tak vám sem dám aj úplne posledný diel ^^ pevne verím, že vás nesklame :D
Veľmi, ale veľmi by som sa chcela poďakovať tým, ktorí komentovali túto poviedku, pretože bez vás by som nemala silu s ňou pokračovať :) Veľmi si vážim vašu podporu.
Tak, hádam na seba ešte narazíme pri nejakej ďalšej poviedke ;)



Itachi, Sakura a ja sme sedeli pred nemocničnou izbou v ktorej odpočíval Sasuke a trpezlivo sme čakali na nejaké novinky ohľadom jeho stavu.
"Itachi? Itachi... Uchiha?" ozval sa z druhého konca chodby neistý hlas. Stála tam žena, mohla mať tak okolo štyridsať rokov. Oblečená bola do riflí a voľného trička, takže luxusná béžová kabelka v jej rukách pôsobila, akoby k nej nepatrila.
Itachi sa pri pohľade na ženu zatváril nechápavo, no keď mu pohľad padol na kabelku, zháčil sa.
"Ja som Itachi Uchiha," predstavil sa jej môj milenec a podišiel k nej. "Kto ste?"
"Volám sa Tsunade. Mrzí ma, že vám musím pripomínať stratu vašich rodičov, ale v deň ich smrti boli u mňa na večierku..." zdalo sa, že Tsunade nevie ako ďalej pokračovať.
"Áno, spomínam si. Cestou domov ich postihla tá autonehoda..." prikývol Itachi a hlas mal o čosi vyšší ako obyčajne. Pritom neprestával hľadieť na kabelku v rukách tej ženy.
Tá mu ju trochu previnilo podala. Tomuto som už nerozumel vôbec.
"Spomínate si na ňu, všakže? Patrila vašej matke. V ten večer si ju u mňa zabudla. Keď som si to ráno všimla, volala som jej, ale ona už..." veta vyznela do stratena. "Mrzí ma, že som ju nepriniesla skôr, ale nevedela som sa k tomu odhodlať," hlas sa jej chvel, akoby sa snažila zadržať slzy.
"To je v poriadku..." ubezpečil ju Itachi láskavo a kabelku v rukách zvieral s posvätnou úctou, akoby sa pri tvrdšom dotyku mohla rozbiť na márne kúsky.
Tsunade chvíľu nerozhodne prešľapovala na mieste. "Úprímnú sústrasť, vaši rodičia boli moji dobrí priatelia... najmä vaša matka..." vyslovila neisto a so slzami v očiach sa pobrala preč.
Všetci sme zostali zarazene stáť.
"Po toľkých mesiacoch ju napadlo, že by mohla vrátiť kabelku vašej matky?" nechápala Sakura a módny doplnok v Itachiho rukách si prezerala zo všetkých strán.
Itachi pomaly otvoril ústa, akoby na to chcel niečo povedať, no v tom momente k nám pristúpil doktor.
"Sasuke Uchiha sa práve prebral. Môžete ísť za ním."
Všetci sme sa prudko nadýchli a chceli vkročiť do jeho izby, no doktor pokrútil hlavou.
"Najprv len rodina," vysvetlil a pokynul Itachimu, aby za svojím bratom išiel sám.
"Pán doktor, oni... sú rodina. Obaja mi so Sasukem pomáhajú ako len môžu. Nebolo by spravodlivé, keby ste ich k nemu teraz nepustili," zahľadel sa naňho dlhovlasý Uchiha vážne.
Doktor na chvíľu zauvažoval, napokon nám všetkým pokynul, aby sme teda vstúpili, keď inak nedáme.
Hneď ako sme vošli, Sasukeho oči nás našli a vzápätí sa zahľadeli kamsi do prikrývky. Nikto nič nepovedal, len sme si posadali na jeho posteľ.
"Ako ti je?" spýtal sa Itachi, obozretne vynechajúc tú časť s otázkami typu: Prečo si nám to urobil?!
"Dobre," odvetil Sasuke automaticky. Bol bledý ako stena, no inak pôsobil vcelku zdravo. Až na tie hrubé obväzy na jeho predlaktiach.
Pohľad mu padol na kabelku v Itachiho rukách, až zalapal po vzduchu. Keď si to jeho starší brat všimol, podal mu ju.
"Ako to..."
"Prišla pani, u ktorej si mama v ten večer zabudla kabelku. Dnes nám ju priniesla," vysvetlil mu Itachi citlivo a prisadol si bližšie k nemu.
Zaujato som sledoval, ako Sasuke pomaly ťahá ozdobný zips a otvára ju. Opatrne a s nežnosťou si prezerá matkine veci, až kým nevytiahne jej peňaženku. Keď si zblízka prezerá jej tvár na občianskom preukaze, na biely vankúš dopadá slza a mňa to núti sklopiť zrak.
Doktor mal pravdu, nemali by sme tu byť... Nie sme skutočná rodina.
Keď Sasuke vyťahoval jej fotografiu, aby si ju mohol lepšie prezrieť, spoza nej vypadol akýsi poskladaný papierik. Na Sasukeho tváry sa odrazu objavil taký prekvapený výraz, že som sa k nemu zvedavo naklonil.
Na papieriku boli napísané krásnym rukopisom jeho matky slová: Pre Sasukeho.
Nikto z nás nechápal, čo to je. V prvom momente ma napadlo, že by to mohol byť list na rozlúčku, lenže jeho rodičia netušili, že umrú! Tak potom...?
Sasuke sa chvíľu rozhodoval, či to má otvoriť alebo nie, zvedavosť však nakoniec zvíťazila.
Pomaly pohľadom prechádzal riadky a oči sa mu stále viac zalievali slzami.
Napäto sme čakali, čo nám o tom povie.
"Je to list... v ktorom sa mi ospravedlňuje za tú hádku... Musela ho napísať na tom večierku, alebo cestou..." zavzlykal a skryl si tvár do dlaní.
"Počkáme vonku..." Sakura ma chytila a potiahla smerom von z izby. Súhlasne som vykročil za ňou. Strávili sme na chodbe celé minúty, kým z izby nevybehol Itachi. Jeho výraz tváre ma v prvom momente nasmrť vystrašil.

"Itachi! Čo sa stalo?!" vykríkla Sakura, ktorú Itachiho náhly výpad asi tiež vyviedol z miery.
O pár sekúnd na to som si už myslel, že začínam blúzniť, pretože Itachi ma zrazu objal okolo krku a vtisol mi na pery obrovský šťastný bozk.
Čo sa to deje? On mi dal pusu... v nemocnici? Ešteže Sasuke to z jeho izby vidieť nemohol a na chodbe nikto okrem nás a Sakury nebol.
Tá prekvapene preskakovala očami zo mňa na Itachiho.
"Naruto, Sakura, choďte za Sasukem, myslím, že by vám chcel niečo povedať," povedal nadšene a ja som si uvedomil, že slzy v jeho očiach sú slzy šťastia.
Nechápavo sme sa na seba so Sakurou pozreli, no poslúchli sme ho.
Sasuke ležal na posteli tak ako predtým, no čosi v jeho výraze sa zmenilo. Akoby konečne dokázal triezvo rozmýšľať. Na jeho tvári som videl pozostatky sĺz, ktoré mu ešte nedávno prúdom stekali po lícach.
"Bol som idiot!" povedal napoli so smiechom, napoli so smútkom a mne sa zachvelo celé vnútro, pretože som mal po dlhých mesiacoch znovu pocit, že predo mnou leží Sasuke a nie nejaká jeho nepodarená kópia.
Nechápavo sme sa na seba so Sakurou pozreli. Už zase.
"Neprestávam si ich smrť vyčítať, to nie, ale uvedomil som si, že by nechceli, aby som sa takto správal. Svoj hriech odčiním jedine tak, že sa budem správať podľa ich predstáv. Neboli by šťastní, že ich syn je troska, o ktorú sa musia všetci starať. Oveľa viac by ich potešilo, keby som bol vyrovnaný človek, ktorý sa dokázal zmieriť s minulosťou a je pripravený na budúcnosť. Preto sa to všetko posnažím napraviť. Aby... aby na mňa mohli byť hrdí," vypadlo z neho, akoby tie slová celý čas skrýval niekde v sebe a až teraz sa mu podarilo ich vyslobodiť.
Neveril som, že niečo takéto ešte niekedy budem počuť z jeho úst, ale stalo sa.
V tej chvíli som zatúžil vrhnúť sa mu okolo krku, no bol som až tretí, koho to napadlo, tak som sa len pridal k hromadnému objímaniu.
"Sasuke..." Sakura sa dokonca rozplakala.
"Mrzí ma, že som vás tak veľmi vystrašil," povedal s obrovskou dávkou previnilosti v hlase.
"To nič, hlavne, že už je to za nami... Sasuke, čo bolo v tom liste?" vyslovila ružovovláska otázku, ktorú sme mali všetci na jazyku, no Sasuke len pokrútil hlavou a pohybom ruky pred ústami naznačil otočenie pomyseľným kľúčom.
Od toho momentu som sa na ten list už nepýtal, no vŕtať hlavou mi to neprestalo. Čo také si tam prečítal, že ho to zmenilo? Možno stačili obyčajné slová odpustenia od jeho matky... Už nemal pocit, že jeho rodičia umreli skôr, ako mu stihli odpustiť.
Nech to bolo čokoľvek, urobilo ho to šťastným.

Ešte dlho sme v ten deň zostali so Sasukem v nemocnici. Neustále sme ho niečím rozosmievali, pretože ten jeho dlho nevidený úsmev, ktorý sme už v myšlienkach takmer pochovali bol späť. Rozprávali sme mu o všetkom novom, čo vo svojej depresii zameškal aj o tom, ako Sakura vo feťáckom úkryte omráčila ženskú, ktorá ma chcela zabiť. Dokonca sme mu zahrali aj názornú ukážku. Síce sme to trochu zdramatizovali, aby to bolo zaujímavejšie, no podstata bola rovnaká.
Bola tam tak skvelá nálada, že myšlienky na to, prezradiť mu, že sme sa počas jeho pobytu v nemocnici dali s Itachim dokopy, som radšej rýchlo zahnal. Konečne bol šťastný a chcel som, aby to tak aj zostalo.

No čo k tomu viac dodať? Asi hlavne to, že sme sa po necelých dvoch mesiacoch presťahovali. Tým myslím Itachiho, Sasukeho a mňa. Áno, býval som s nimi, pretože obaja Uchihovia nechceli ani počuť o tom, že by som sa vrátil späť k rodičom a ja som s nimi potajomky súhlasil.
S rodičmi som sa pomaly ale isto udobroval. Aspoň v tom zmysle, že ja som akceptoval ich a oni mňa.
A teraz to najhlavnejšie - Sasuke sa s novou dávkou síl vracal späť do každodenného života. Pre iných by možno bolo ťažké znovu sa začleniť, no najmladší Uchiha mal určite nejaké triky na obľúbenosť, inak si to vysvetliť neviem. Samozrejme, nebol zhovorčivý hneď, ale už po pár týždňoch začal vtipkovať a flirtovať kedy sa mu zachcelo. Sakura mala pravdepodobne smolu, pretože bola opäť len jednou z húfu jeho obdivovateliek. Často sa na to sťažovala, veď bola jediná z tých všetkých dievčat, ktorá sa oňho zaujímala aj keď bol na dne, ale nikto okrem mňa ju nepočúval. Podľa mňa si to Sasuke dobre uvedomoval a aj preto ju medzi všetkými tými dievčatami uprednostňoval. Ale že by mal chuť viazať sa do vzťahu - to nie.
A ja s Itachim? Nemali sme veľa príležitostí byť sami a snažili sme sa nedávať náš vzťah príliš najavo, no Sasuke má oči aj hlavu na to, aby si dokázal veľa vecí správne domyslieť.
"A nechcete sa rovno pobozkať?" nevydržal to v jeden večer pri jedle, keď sme si s Itachim vymenili jeden z tých láskyplných pohľadov. Jeho hlas znel úplne ľahostajne, akoby sa nás pýtal, či si dáme čaj.
"Sasuke..." zašepkal trochu prekvapene Itachi.
"Myslíte si, že to na vás nie je vidieť?" spýtal sa čiernovlások a usmieval sa od ucha k uchu. "Tie vaše zamilované pohľady... mám si ich odfotiť, aby ste mi verili? Nechápem ale, prečo to tajíte aj predo mnou."
"My... sme ťa nechceli nejako rozrušiť," snažil sa mu vysvetliť Itachi a do tváre sa mu nahrnula roztomilá červeň.
"Rozrušiť tým, že bývam s dvoma gaymi? Prečo, mysleli ste si, že som homofóbny? No... to asi ťažko, keď som bisexuál," prezradil nám a neskutočne sa zabával na našich prekvapených výrazoch.
Keď nad tým tak uvažujem, mohlo ma to napadnúť už skôr. Takže je možné, že si Sasuke raz domov dovedie chalana?
Toto bude ešte zaujímavé...

O niečo neskôr, toho istého večera som čosi hľadal v skrini. Medzi všemožnými vecami, o ktorých som ani netušil, že ich máme, som našiel akýsi drobný papierik. Zodvihol som ho a chcel som ho vyhodiť, ale všimol som si, že je na ňom Sasukeho meno.
Útroby mi zhrýzala zvedavosť, pretože som si uvedomil, že je to ten list, ktorý Sasukemu tesne pred smrťou napísala mama.
Mal som možnosť dozvedieť sa, čo ho tak povzbudilo...
Už už som lístok otváral... no napokon som pokrútil hlavou a vrátil ho späť do skrine. Keď raz bude Sasuke chcieť, aby som si to prečítal, dá mi ho sám.
Sme predsa najlepší priatelia.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 ivana-chan | 8. listopadu 2015 v 20:28 | Reagovat

naozak prekrasne, napinave az do posledneho dielu naozaj uzasna poviedka rozkosne a uz teraz na neviem dockat novej poviedky .....

2 Ki | E-mail | Web | 9. listopadu 2015 v 11:59 | Reagovat

To už je konec? Vždyť jsem tuhle povídku začala číst před chvílí... -_-
Ale musím říct, že se mi opravdu líbila. Styl psaní, nápad... Jen Itachi a Naruto se mi k sobě moc nehodí! Ale to je jen můj názor :)
A ještě za jednu věc máš můj obdiv - docela dlouhé kapitoly!
Na novou povídku se sem určitě přijdu podívat! :)

3 Miu | Web | 9. listopadu 2015 v 16:22 | Reagovat

[2]: Už keď som začínala písať túto poviedku, bolo mi jasné, že sa ľuďom ten pár bude asi zdať neprirodzený :D Musím povedať, že ma príjemne prekvapilo, že aj napriek tomu ju ľudia čítali :D
Vďaka za pochvalu a názor ^^

4 KimGS | 9. listopadu 2015 v 21:23 | Reagovat

Úplne skvelá poviedka, veď ako sa dalo od Miu čakať ona vždy píše skvelé poviedky tak ako aj Mei-Mei <3 Ste úžasné <3

5 Karin | 22. června 2017 v 23:44 | Reagovat

Pobrečela jsem si ale konec krásný. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama